www.ao-institut.cz

Český inštitút - Príspevky čitateľov

2/2010

 

Apolónov chrám – 1. časť

 

Príbeh, ktorý vám vyrozprávam, sa odohráva v období starovekej rímskej ríše. Vtedy sa Rím pýšil veľkým bohatstvom a mocou, avšak čisté morálne hodnoty stále viac upadali do hlbín zabudnutia.

Mladý, takmer pätnásťročný Antónius sa túlal po uliciach malého prímorského mestečka, kde žil so svojimi rodičmi. Mal ešte o niekoľko rokov staršiu sestru, ale tá sa odsťahovala za svojím manželom do Ríma a na návštevu prichádzala len zriedka. Jeho otec vlastnil veľkú vinicu. Ich víno bolo jedno z najlepších z celého ďalekého okolia. A mladý Antónius sa od otca učil vinárskemu umeniu, keďže bol jeho jediným dedičom.

Teraz mal však trochu voľného času. V takých chvíľach sa najradšej prechádzal po meste a obdivoval skvostné monumentálne stavby. Pri niektorých sa zastavil a rukou hladkal vytesávané ornamenty a ozdoby, ako slepec, ktorý používa miesto zraku hmat.

Dnes sa dostal až za mesto. Mal veľký smäd, preto zamieril k skale, do ktorej bola vytesaná malá fontánka, z ktorej zurčala čistá chladivá voda. Už-už si naberal vodu do dlaní, keď vtom zbadal na fontáne sochu ženy. Bola takmer nahá, len niektoré časti tela mala ľahko zahalené šatkou. V ruke držala amforu, z ktorej vytekal prameň vody do veľkej kamennej nádoby.

Antónius sa na okamih na sochu zahľadel a po jeho rozjasnenej tvári preletel tieň. Vylial vodu z dlaní a otočil sa k fontáne chrbtom. Sadol si na zem a hlavu si oprel o kolená. Potom jednu ruku vedľa seba zanoril do piesku, nabral si z neho do hrste a nahnevane ho hodil pred seba. Potom ale zdvihol hlavu, nastavil tvár slnku a zatvoril oči. Akoby mu z nej slnečné lúče odohnali všetky chmáry a tvár sa mu znovu rozjasnila.

Potom vstal a zamieril k píniovému lesu. Našiel tam malý, sotva tečúci pramienok vody, no na uhasenie smädu to stačilo. Dostal sa až k svojmu obľúbenému miestu. Bola to vysoká skala nad morom. Pozoroval odtiaľ rybárske lode a tiež zapadajúce slnko, ktoré sa norilo do morských vĺn.

Keď sa vrátil domov, matka s otcom ho už netrpezlivo čakali pri prestretom stole. Bez akéhokoľvek vypytovania si sadli k jedlu. Rodičia Antónia dobre poznali a vedeli o jeho potulkách po meste a okolí.

Hneď po večeri sa Antónius spýtal otca: „Prečo je v meste toľko nahých sôch?“

Otec mierne očervenel, ale potom odvetil: „Keď budeš starší, možno potom viac oceníš krásu nahého tela.“

Antónius sa však na otca nechápavo zadíval. Matka ľahkým posunkom hlavy a pohľadom očí otcovi čosi naznačila. Preto otec dodal: „Pochopíš to neskôr. Teraz sa tým nezaoberaj. Choď si už radšej ľahnúť. Ráno musíme skoro vstávať, čaká nás náročný deň.“

Z Antónia vyrástol dospelý muž, ale odhalenú nahotu, ktorá sa objavovala v každom kúte mesta, nemohol stále pochopiť. Bolo mu to nepríjemné. Rovnako ako sochy, z ktorých priam sršalo zlo. Nepáčili sa mu a nerád sa na ne pozeral. Nie že by sa ich bál, ale nerozumel tomu, prečo sa ľudia obklopujú niečím takým odporným.

Vinárstvo ho bavilo, ale ešte viac ho priťahovalo staviteľné a sochárske umenie. Sám vytvoril niekoľko sôch. Rozostavil ich okolo vinice. Kým iné vinice strážili pred vtáctvom strašiaci, ich vinice strážili kamenní rytieri. Mnohí mešťania sa mu kvôli tomu posmievali a uťahovali si z neho. Antónius však na to nedbal. Nerobil to preto, aby ich vinica bola niečím zvláštna. Len ho sochárstvo veľmi napĺňalo.

Jeho otec začínal mal obavy, aby si nezmyslel opustiť vinicu a nezačal sa venovať staviteľstvu a sochárstvu. Antónius sa však o ničom takom nikdy nezmienil.

Až raz, keď si šiel po ťažkej práci oddýchnuť na svoje obľúbené miesto na skalu, pretože sa mu tam stalo niečo nezvyčajné. Nastavil svoju tvár vetru a slnku, aby mu osviežili jeho unavené telo. Únava bola však príliš veľká. Ľahol si do suchej trávy a zaspal.

Snívalo sa mu, že stále sedí na skale a pozerá do slnka. Odrazu však pocítil, ako keby ho slnko chcelo pritiahnuť k sebe. Cítil veľkú silu, ktorá ho niesla, a on sa k nemu stále viac približoval. Slnko sa zväčšovalo a zväčšovalo, až prestal vidieť jeho tvar. Bol obklopený len jeho oslepujúcim svetlom. Nevidel vlastne vôbec nič, len svetlo. Vtom sa v diaľke pred ním začala zjavovať obrovská žiariaca postava. Bol to Apolón! A hoci bol pri Slnku, nesmierne vzdialenom od Zeme, zdalo sa, že je celkom blízko.

Antónius pocítil obrovskú úctu k jeho gigantickej vznešenej osobe a tiež hlbokú pokoru. Celé telo mu zvnútra horelo a zároveň mu po tele behal mráz, až sa chvíľami triasol akoby mal zimnicu. Na hrudi cítil veľký tlak. V jednej chvíli si dokonca myslel, že to už nevydrží a telo mu to roztrhne na márne kúsky a zhorí do posledného vlásku.

Nič z toho sa však nestalo. Naopak, o chvíľu pocítil úľavu a príval nádherného žiarivého svetla, ktoré ho už nepálilo, ale len príjemne hrialo. V tom svetle ako keby bolo zakotvené i posolstvo, ktoré má Antónius priniesť ľuďom.

Potom sa Apolón začal pomaly opäť vzďaľovať, až kým mu úplne nezmizol z dohľadu. Vtom sa zobudil. Srdce mu prudko bilo a telo mal celé rozhorúčené. Slnko práve zapadalo.

Prežitie zo sna si veľmi dobre pamätal. Od rodičov vedel, že takéto živé sny sú skutočné. Ich prežitie nám má niečo ukázať, niečo povedať. Preto Antónius sedel, pozeral sa na zapadajúce slnko a z celého srdca ďakoval za zvláštny zážitok. Po západe slnka sa ponáhľal domov. Prudko sa vrútil do domu, až sa jeho rodičia preľakli.

Matka sa hneď spýtala: „Stalo sa niečo?“

No Antónius len stručne odpovedal: „Nič, len sa necítim veľmi dobre. Nebudem jesť, pôjdem si ľahnúť.“ Potom odišiel do svojej izby.

Ešte začul matku, ako trochu vyčíta otcovi, že ho veľmi pripriahol na vinici a že je z toho prepracovaný. Otec jej sľúbil, že na prácu najme ešte jedného človeka. Otroka však nechcel, nesúhlasil s otrokárstvom.

Antónius však na druhý deň ráno už do práce nevstal. Mal vysokú horúčku a niekoľko dní a nocí len spal. Lekár rodičom oznámil, že má zrejme úpal. Keď horúčka klesla, vstal a pomaly sa dopotácal do jedálne. Rodičov to milo prekvapilo. Matka mu hneď nabrala rybaciu polievku.

Keď dojedol, obrátil sa na otca. „Otče, musím splniť jednu úlohu. Chcel by som postaviť chrám pre Apolóna. A to znamená, že by som sa nejaký čas nemohol venovať vinici.“

Otec sa prekvapene zarazil: „Čo? Chrám? Sotva si vstal z postele a už chceš stavať chrám?“

Antónius sa usmial a odvetil: „Nemyslím hneď teraz. Samozrejme, až keď sa celkom uzdravím. Dovtedy budem kresliť plány.“

Otec začudovane krútil hlavou. „Prečo chceš postaviť práve Apolónov chrám, a tu? Odkiaľ na to vezmeš peniaze?“

Antónius sa však len spokojne usmieval a riekol: „Uvidíme.“ Potom sa vrátil do svojej izby, keďže bol ešte oslabený.

Otec sa po rozhovore pozrel na matku a usúdil: „On sa z tej horúčky snáď zbláznil. Len dúfam, že ho to prejde.“

Ale neprešlo. Jeho podrobne vypracované návrhy nadchli vysoko postavených občanov mesta, takže na stavbu chrámu sa našli aj peniaze.

Týchto mužov však neoslovil skutočný účel, prečo chcel Antónius chrám postaviť. Ich vidina bola skôr taká, že mesto sa bude honosiť veľkým skvostom, ktorý možno nemajú ani v Ríme. To však Antónius prekonal. Hlavne, že teraz mohol vykonať svoju úlohu.

Našiel nádherné vyvýšené miesto pre túto stavbu. Zo všetkých strán k nemu budú môcť prenikať slnečné lúče. A ľudia sa tam budú môcť spájať s tou nádhernou svetlou silou boha Slnka.

S dielom sa teda začalo. Chrám nenaplánovali veľmi veľký, zato však jeho zdobenie, sochy i obrazy mali byť nádherné a veľmi ušľachtilé. V chráme by tiež nemalo byť príliš teplo, ale malo by tam prenikať čo najviac svetla. Taký bol cieľ, ktorý sa pomaly uskutočňoval.

Antónius viedol celú stavbu a na všetko dozeral. Práca musela byť odvedená s čo najväčšou dôslednosťou. Veď stavali chrám, nie obyčajný dom.

Jedného dňa sa však práca nejako nedarilo. Vyskytlo sa niekoľko problémov naraz. Antónius sedel na schodisku pred hlavným vchodom a niečo kreslil. Bol zamyslený, no z jeho zadumania ho čosi vytrhlo. Zdvihol hlavu a zbadal krásne dievča, ktoré stálo pred budúcim chrámom a pohľadom si prezeralo každý detail. Šlo zrejme z trhu, pretože nieslo koše plné potravín. Malo zlaté vlasy a svetlé oči, aké žiadna žena, ktorú Antónius poznal, nemala. Väčšina žien mala čierne alebo hnedé vlasy. Len niektoré ich mali zafarbené na svetlejšie. Ale ona ich mala pravé.

Antónius si pomyslel: „Je to asi cudzinka. Alebo žeby otrokyňa? Nie, otrokyňa nie, na to mala príliš krásne šaty. Nikdy predtým som ju tu nestretol. Iste by som si ju všimol. Možno, že je tu nová. Mám ju osloviť? Nie, ktovie, čo by si o mne pomyslela. A čo by som jej aj povedal? Ak sa chce na niečo opýtať, príde sama.“

Lenže dievča neprišlo. Odišlo.

Antóniovi bolo chvíľu ľúto, že ho neoslovil. Ale potom sa pustil znovu do práce. Tentokrát však inak než predtým. Prichádzali mu riešenia staviteľských ťažkostí a navyše i nové nápady.

O dva dni opäť zazrel dievčinu pri chráme. Tentokrát bol Antónius v hornej časti nedokončenej stavby a pozoroval ju iba cez štrbinu, takže ho nemohla vidieť. Prezerala si stavbu. Po chvíli zatvorila oči a nehybne stála.

„Čo to robí?“ pomyslel si Antónius. Potom ale zacítil zvláštne teplo. Bol si istý, že ho spôsobila ona. Náhle však prešiel tesne popri nej nejaký muž. Asi ju to vyrušilo, preto otvorila oči a odišla.

Ale Antónius stále cítil to zvláštne teplo, aj keď už nebolo také intenzívne ako v prítomnosti tej mladej ženy. Cítil sa nabitý pozitívnou energiou a len tak sršal novými nápadmi. Nevedel, ako je to možné, ale cítil, že to spôsobila jej prítomnosť. Preto tej žene začal hovoriť Múza.

K chrámu nechodila každý deň, ale vídal ju tam často. Nosila zdobenú tuniku vždy buď modrej, fialovej alebo bielej farby. Vlasy nosila starostlivo učesané. Jej účes sa skladal z niekoľkých drobných vrkočov, ktoré mala rôzne omotané okolo hlavy, alebo mala vlasy stiahnuté niekoľkými stuhami. Šperky nenosila takmer žiadne, len na ruke sa jej občas zaleskol malý prsteň. Nikdy neprešla okolo chrámu bez zastavenia.

Jedného dňa, keď sa Antónius chystal odísť zo stavby a otvoril dvere hlavného vchodu, stála Múza priamo pred ním. Oboch to prekvapilo. Pohľady sa im stretli.

Žena mala jasné modré oči, hlboké ako morské tône. Antónius ich mal, naopak, tmavohnedé a teplé.

Nemuseli prehovoriť ani slovo. Ich duše sa už dávno dobre poznali. Potom sa však predsa len aspoň pozdravili, na čo Múza chcela hneď odísť. Pri odchode však ešte prehodila: „Hlavná brána by mala mať ochranu.“

Kým jej Antónius stačil odpovedať, bola preč.

Stále však musel myslieť na ňu i na to, čo mu povedala. Večer kvôli tomu ani nemohol zaspať. Prevaľoval sa na posteli, potom na chvíľu vstal, prešiel sa po miestnosti a opäť si šiel ľahnúť. Po chvíli znovu vstal, nalial si pohár vody, rozhrnul závesy a hľadel otvoreným oblokom do tmy.

Potom sa náhle zaradoval: „Už to mám! Vytesám dvoch rytierov a postavím ich pred chrámové schodisko.“ A tak aj urobil.

Onedlho stáli rytieri pred hlavným vchodom.

Boli veľmi vydarení. Antóniovi sa takí doteraz ešte nepodarili. A hoci to boli len sochy, vyžarovalo z nich niečo krásne. Nepodobali sa žiadnym rímskym ani iným vojakom, ba ani zdatným gladiátorom. Vyzerali neobyčajne vznešene a ušľachtilo. Zaujalo i väčšinu okoloidúcich, ktorí ich obdivovali.

Práce na stavbe prebiehali ďalej bez akýchkoľvek ťažkostí a jedného krásneho letného dňa bol chrám dokončený.

Všetci sa tešili na jeho otvorenie a na prvý chrámový obrad – zasvätenie bohu Slnka.

Antónius však zamietol krvavé obetovanie bielych holubíc. Po dlhom presviedčaní sa mu to napokon podarilo presadiť. Namiesto toho mali byť holubice vypustené. Naplánovali teda, že preletia oknom v klenbe postavenej vysoko nad oltárom.

„Bude to pekná symbolika,“ usúdil Antónius. –

 

www.ao-institut.cz

Český inštitút - Príspevky čitateľov

2/2010

 

Apolónov chrám – 2. časť

 

Tešil sa z dokončenej stavby, ale zároveň naňho doľahla samota. Múzu zazrel od posledného stretnutia len raz, aj to z diaľky, a potom náhle zmizla.

Niekoľkokrát za deň sa chodil pozerať k chrámu, no márne. Takmer každý večer skôr ako zaspal sa mu vynárala pred očami. A každý večer dúfal, že ju na druhý deň uvidí pred chrámom. Ale nevidel. A hoci sa s ňou nikdy nezoznámil, chýbala mu. Jeho túžba znovu ju vidieť bola taká silná, že ju vytesal z bieleho mramoru. Sochu potom umiestnil do chrámu.

Pri otvorení chrámu sa však jeho smútok nečakane premenil na radosť. Stála v bielom plášti v dave ľudí. Myslel, že sa mu srdce pukne od radosti. Povedal si, že ju už nesmie nechať odísť bez toho, aby sa jej prihovoril.

Obrad zasvätenia bol nádherný. Všetci, čo tam boli, ho hlboko prežívali. Spojenie s Apolónovým žiarením bolo takmer hmatateľné. Ľudia odchádzali ako vymenení.

Antónius pre silné dojmy celkom zabudol, že chcel hovoriť s Múzou. Spomenul si na to, až keď už skoro všetci ľudia odišli. Vybehol rýchlo von a obzeral sa, či ju ešte niekde nezazrie. Ale nikde ju nevidel. Trochu sklamaný sa teda vrátil späť do chrámu.

Postavil sa do prostriedku, rozhliadal sa okolo seba a nasával tú nádhernú atmosféru, ktorú tam bolo stále cítiť. Chrám nebol prehnane vyzdobený. Len striedmo, aby každý symbol a každý znak dobre vynikol. Po bokoch stáli sochy niektorých bohýň a bohov. Vpredu nad oltárom bola najväčšia pozlátená socha boha Slnka. Vyzerala ako živá. Veď aj bola zhotovená podľa jeho skutočnej podoby. Na sochu dopadali slnečné lúče, takže sa celá leskla a trblietala.

Všetky sochy boli dôstojne oblečené. Žiadne obnažené telo, ani ženské, ani mužské, sa tu nenachádzalo. Na zadnej stene chrámu bola malá vodná fontánka a nad ňou socha Múzy. Tam teraz zamierili Antóniove kroky.

Aké milé prekvapenie tam naňho čakalo. Stáli tam dve Múzy oproti sebe. Jedna živá, hľadiaca na svoj obraz. Keď Antónius podišiel bližšie, otočila sa k nemu so spýtavým výrazom v tvári.

„Toto som ja? Prečo? Prečo som tu v chráme? Ja predsa nie som žiadna bohyňa.“

A Antónius odpovedal: „Ale patríte sem. Boli ste mojou múzou. To Vy ste mi privádzali inšpiráciu a žiarivú silu, ktorá mi pomohla uskutočniť toto dielo.“

Žena tomu stále nemohla uveriť. „Ja? Nie, to nie ja. Len som možno bola prostredníčkou, iba strunou, ktorá umožnila tónu zaznieť.“

Antónius sa na ňu nežne usmial a dodal: „Všetky tieto sochy sú len prostredníkmi veľkej sily. I tento chrám je iba prostredníkom spojenia s Apolónom. Páči sa Vám?“

Múza prikývla. „Áno, je nádherný. Škoda len, že je postavený iba pre Apolóna.“

Antónius na ňu nechápavo uprel zrak. Vybavil si svoj neobyčajný sen, v ktorom smel vznešeného Apolóna uzrieť.

„Nechápem... Apolón Vám nie je dosť dobrý?“

Žena začala vysvetľovať: „Nie, tak to nie je. Veľmi si vážim Apolóna i chrám, ale nad všetkými bohmi a bohyňami stojí ešte jeden najvyšší Boh. Je to Pán všetkých svetov. Len z Neho pochádza tá žiariaca Sila. Ostatní sú len iba prostredníkmi, ktorí s touto Silou pracujú a pretvárajú ju. Ale Jemu by mala patriť tá najväčšia Vďaka a pre Neho by sa mal postaviť ten najkrajší chrám.“

Antónius pozorne počúval a vo svojom vnútri cítil, že hovorí pravdu. Napriek tomu sa spýtal: „Odkiaľ to viete?“

A mladá žena odpovedala: „Od svojho otca.“

„Váš otec nie je Riman?“

„Nie. Je Germán, to však nie je ten pravý dôvod. Prepustili ho z otroctva, ale nevrátil sa späť do svojej krajiny, pretože sa oženil s mojou matkou. Ona je Rimanka.“

Antónius pokyvoval hlavou. „Aha. Tak preto tie svetlé vlasy a oči.“

Žena s úsmevom prikývla. „Áno, tie mám po otcovi.“

Antónia potom odrazu napadlo: „Taký čas sa tu rozprávame a ja ani nepoznám Vaše meno. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Antónius Markus.“

Žena sa opäť usmiala. „Ja viem, veď ste známy po celom meste. Ja sa volám Blanchea. Ale teraz sa s Vami už budem musieť rozlúčiť.“

Antónius sa trochu naľakal. „Hádam sa nechcete znovu na tak dlho vytratiť? Teraz, keď som Vás konečne bližšie spoznal.“

Blanchea ho však upokojila: „Nie, nebojte sa. Boli sme teraz nejaký čas v otcovej rodnej krajine, ale už sme sa nadobro vrátili. Matka chcela jeho krajinu spoznať, pretože otec o nej často hovoril. A myslím si, že mu aj trochu chýbala. Ale žiadne ďalšie cesty teraz neplánujeme. Rada sa s Vami prídem zase porozprávať.“

Antóniovi preskočila v očiach iskra radosti a srdečne sa s Blancheou rozlúčil. Potom si do dlaní nabral vodu z fontánky a ochladil si rozhorúčenú tvár.

Potom sa pozrel hore na sochu a povedal: „Len od teba, moja belostná, prial by som si odteraz piť. Z tvojho čistého prameňa sa napijem rád.“ Pritom si spomenul i na svoj zážitok s fontánou zo svojej ranej mladosti, keď sa znechutene odmietol napiť vody od sochy nahej ženy.

Antónius sa po dokončení svojho diela vrátil k otcovi do vinice. Otec bol už veľmi starý a mnoho práce nezastal. Na prácu vo vinici skôr už len dozeral. Zato Antónius bol plný sily. Odkedy postavil chrám a zoznámil sa s Blancheou, žiaril. Pre všetkých bol veľkým vzorom a každý sa s ním rád stretol. Ľudia z neho cítili radosť, lásku a svetlo, ako keby mal skutočne spojenie s Apolónom.

Slnkom jeho života bola zase Blanchea. Vídal sa s ňou takmer každý deň. Ukázal jej svoje obľúbené miesta. V jej prítomnosti bol veľmi šťastný. Chcel ju požiadať o ruku, ale nedokázal jej to povedať. Bál sa odmietnutia, pretože mal Blanchey plné srdce i myseľ. Bál sa, že by odmietnutie bola preňho veľká rana, s ktorou by sa ťažko vyrovnával. Čakal teda, kým bude mať istotu, že ho i ona miluje tak, že by sa chcela stať jeho ženou.

Raz podvečer sa boli spolu vykúpať v mori. Blanchea sa nikdy nekúpala vyzlečená, ale vždy v šatách. Antónius ju rád pozoroval. Šaty i dlhé vlasy sa okolo nej vznášali v priezračnej morskej vode. Vyzerala ako morská víla. Keď vychádzala z vody, preľaknuto sa prezerala svoju ruku.

Antónius si to všimol a spýtal sa jej: „Stalo sa niečo?“

A Blanchea odpovedala: „Nič vážne. Len som stratila prsteň.“

Antónius si spomenul na jej jediný šperk. „Bol vzácny? A od koho bol?“

Blanchea trochu zaváhala, či mu to má prezradil, ale nakoniec mu to povedala.

„Bol od môjho bývalého snúbenca. Poznali sme sa od detstva. Bol to môj najlepší priateľ. Stal sa rímskym vojakom a potom veliteľom jednej légie. V deň našich zásnub ho odvolali do služby. Potom sa už nevrátil. Zabili ho v jednej bitke. Prsteň bolo to jediné, čo mi po ňom zostalo.“

Antónia trochu zabolelo, keď počul o inom mužovi. Nedalo mu to a spýtal sa: „Je Ti za ním clivo? Myslíš naňho?“

Blanchea sa zadívala Antóniovi do očí a odvetila: „Nie, je to už dávno. Vlastne ani neviem, prečo som ten prsteň ešte nosila. Teraz mám v srdci niekoho iného,“ a dotkla sa svojou drobnou rukou veľkej Antóniovej ruky. Antónius pochopil. Potom Blancheu nežne objal. Obidvom sa rozbúchali srdcia. Cítili veľký príval lásky, šťastia i požehnania.

Potom sa jej pozrej do očí a zamyslene povedal: „Myslím, že strata prsteňa bolo znamenie, že si voľná.“

Blanchea prikývla. „Myslím, že áno. Cítim to tak isto.“

Na druhý deň vzal Antónius Blancheu na svoju obľúbenú skalu. Požiadal ju tam o ruku a daroval jej nový zásnubný prsteň s drobným kamienkom, modrým ako jej oči. Blanchea ponuku s radosťou prijala a o niekoľko týždňov bola svadba.

 

 

Tri mesiace po svadbe odišiel Antóniov otec. Večer sa šiel prejsť po vinici a už sa nevrátil. Našli ho tam ležať bez života. Zomrel na mieste, ktoré mal veľmi rád a ktorému venoval celý svoj život.

To bola jediná bolestná udalosť, ktorá sa stal. Inak sa Antóniovi a Blanchee darilo dobre. I celé mesto rozkvitalo. Odkedy stál v meste Apolónov chrám, rástla i úroda a všetkému sa darilo.

Ľudia si chrám veľmi vážili. Často doň prichádzali s veľkou vďakou. Cítili tam požehnanie a spojenie s Apolónovými lúčmi. Zakrátko sa to rozkríklo aj v ďalších mestách. Niektorí ľudia sem prichádzali i z veľkých diaľok. O nejaký čas sa zvesť o nádhernom a zvláštnom Apolónovom chráme doniesla aj do Ríma.

V Ríme však z toho mnohí vplyvní ľudia neboli nadšení. Skôr naopak, priam ich to popudzovalo. Prekážalo im, že nejaký obyčajný chrám v bezvýznamnom mestečku má lepšiu povesť než slávny honosný chrám v Ríme. To sa donieslo až k cisárovi.

Ten sa tam pri jednej výprave zastavil. Bol zvedavý, prečo sa kvôli tomu chrámu narobilo toľko rozruchu. Pricválal pred chrám na svojom koni, ledabolo si ho zvonku obzrel, potom sa posmešne zasmial, prudko sa otočil a s celou svojou družinou odcválal preč. Dovnútra vôbec nevstúpil. Nechcel, alebo sa skôr bál.

Obyvatelia mesta si vydýchli. Mysleli si, že tým sú nepokoje zažehnané. Nastalo obdobie pokoja a mieru. –

 

www.ao-institut.cz

Český inštitút - Príspevky čitateľov

2/2010

 

Apolónov chrám – 3. časť

 

Antóniovi a Blanchee sa narodili dvaja synovia. Boli to dvojčatá, ale veľmi sa nepodobali. Antónius i Blanchea boli šťastní. I Antóniova matka tým pookriala a prestala myslieť na svojho muža. Taktiež Blacheiny rodičia teraz prichádzali častejšie na návštevu. Ich šťastie im však prekazil posol z Ríma, ktorý priniesol nariadenie, že Apolónov chrám sa musí zbúrať.

Antónius nechápal. „Prečo?!“ To snáď ani nie je možné. Komu prekáža chrám?“

Chcel sa vydať do Ríma a požiadať o vysvetlenie. Ale posol ho zadržal.

„Už sa nedá nič robiť. Je to nariadenie cisára. Aj tak by vás tam nikto neprijal. Naopak, mohli by vás tam akurát tak zatknúť za vzpieranie sa cisárovho rozkazu. O dva dni ho prídu zbúrať a dovtedy bude zatvorený. Keby ľudia z mesta robili nejaké ťažkosti, vojaci už s nimi urobia poriadok.“

Antónius odišiel rozhorčený. Zo všetkých síl utekal k skale. Zastavil sa až na mieste celý upachtený a silným hlasom zakričal: „Niééé!“

Potom klesol na kolená a rozplakal sa. Po chvíli však ucítil známe žiarivé lúče, ktoré akoby zmývali bolesť z jeho duše. Upokojil sa a pomaly sa vracal domov.

Doma to oznámil Blanchee. Aj ju to veľmi zarmútilo. Ale obdivovala Antónia, ako statočne to znáša. Antónius jej vyrozprával o skale a o lúčoch, ktoré jeho rozhorčenie zmiernili. Tu Blanchea pochopila jeho pokoj. Vzala ho za ruku a povedala:

„Všetko zlé je na niečo dobré. Postavíš nový chrám a tento raz bude pre Najvyššieho. Bude oveľa krajší a vznešenejší.“

Antónius sa na Blancheu smutne pozrel a povzdychol si: „A dopadne to presne tak isto. Alebo mi ho ani nedovolia postaviť. A peniaze naň po tejto udalosti tak či tak nezoženiem.“

Blanchea ho ale znovu chcela povzbudiť: „Tak ho postavíš v Ríme. Určite ho chcú zbúrať len preto, že nie je v Ríme. Keď bude mať takú povesť ako tento alebo ešte lepšiu, Rimania sa budú mať čím pýšiť. Určite im nebude prekážať. Veď by to bol rímsky chrám.“

Antónius s rovnakou nedôverou odvetil: „Ja neviem. Čo keď mi ho nedovolia stavať podľa toho, ako to cítim?“

Tým ich rozhovor o chráme skončil.

Hneď na druhý deň však začal Antónius kresliť plány nového chrámu. Za pár týždňov ich mal hotové. Zabalil ich a vydal sa s nimi na cestu do Ríma. Tam ich predložil a nadšene o nich rozprával. Ich reakcia bola však iná než očakával.

 

 

Chrám mu postaviť nepovolili. Dostal však ponuku, aby navrhoval a viedol stavby pre kráľovský palác. Dostal by aj dom pre celú svoju rodinu a dobre by mu platili. Antónius však tento návrh neprijal. Vedel, že by musel stavať a vytvárať len to, čo sa páči cisárovi a jeho prívržencom. Musel by tesať necudne odhalené ženy a ďalšie hrozné sochy. Možno by mu predviedli i živé modely. Nie, to nebolo jeho poslanie.

Odmietnutím ponuky však vysoko postavených mužov Ríma veľmi pobúril.

„Odmietaš takú skvelú ponuku?! Nechceš pracovať pre cisára? Pohŕdaš ním azda? Dobre, ako myslíš. Ale od dnešného dňa máš zákaz čokoľvek stavať a ani sa na žiadnej stavbe nesmieš podieľať. Môžeš si postaviť jedine vlastný dom. Budeš ho potrebovať, pretože budeš i so svojou rodinou vyhnaný z tejto krajiny!“

Ako nariadili, tak sa aj stalo.

Celú rodinu spolu s ich rodičmi odviezli na jeden ostrov. Neodišli však úplne naprázdno. Odviezli si so sebou niekoľko sadeníc ich najlepšieho viniča. Na ostrove im pridelili pozemok, na ktorom si postavili dom a založili novú vinicu.

Blancheiny rodičia o necelé dva roky krátko za sebou zomreli.

Zostala s nimi už len Antóniova matka. A hoci bola už dosť stará, vyzerala sviežo a zdravo. Rada sa hrala s ich chlapcami. Možno práve oni jej dodávali silu. O šesť rokov po ich narodení sa im narodila ešte dcéra. A v rodine zažiarilo ďalšie svetielko.

Žili pomerne spokojným životom. Ich dom, hoci nebol veľký, bol najkrajší a najvznešenejší na celom ostrove. Obyvatelia ostrova prijali celú rodinu medzi seba veľmi láskavo a vľúdne. Zo začiatku im poskytli aj prístrešie, kým si postavili vlastný dom. Pomohli im aj so založením novej vinice, ktorá sa čoskoro rozrástla. Na oplátku si k nim ľudia chodili po radu. Antónius a Blanchea vedeli vždy dobre poradiť či pomôcť. Ani nevedeli, odkiaľ sa tá múdrosť berie. Pripadalo im, akoby im tie slová vkladal do úst niekto vznešený a múdry a oni ich len vyslovili.

Na ostrove nebol žiaden chrám a nik ho tam nesmel bez povolenia postaviť. Ľudia sa teda začali schádzať aspoň v jednom krásnom hájiku, aby si uctili všetkých bohov a hlavne toho najvyššieho Boha, o ktorom im Antónius a Blanchea rozprávali.

Blanchea sa tiež od jednej ženy začala učiť poznávať liečivé byliny, ktorých na ostrove rástlo veľké množstvo. Keď mala dosť znalostí, začala nimi liečiť. Zistila tiež, že keď je pri nejakom chorom, prúdi cez ňu zvláštne teplo. Chorý sa potom rýchlejšie uzdravoval. Chorých na ostrove však nebolo veľa. Väčšinou sa tam ľudia tešili dobrému zdraviu.

Zato po zborení Apolónovho chrámu a ich odjazde na ostrov sa v Ríme a okolí diali nepríjemné veci. Prišlo sucho a úroda bola veľmi biedna. Dostal sa tam tiež mor a veľa ľudí naň zomrelo. Nakoniec sa pridalo ešte veľké zemetrasenie. Neradostne sa tam žilo ľuďom. Niektorí z Ríma radšej utiekli. Nik však tieto katastrofy nepripisoval zboreniu chrámu. Len obyvatelia mestečka, kde chrám stál, niečo tušili. Báli sa však o tom hovoriť. Len ticho a clivo spomínali na Antónia a Blancheu.

Antónius sa na ostrove staral o vinicu. Podarilo sa mu vypestovať výborné víno, ktoré si odvážali aj cudzinci, ktorí tadiaľ prechádzali. Na chrám však nezabudol. Keď nemohol stavať, aspoň kreslil návrhy chrámu. Stále ich vylepšoval a stále ho napadali nové veci. Dokonca ho raz videl i vo sne. Bol to preňho veľký zážitok. Stále o ňom hovoril. Začal prekresľovať plány, aby sa chrám čo najviac podobal tomu, ktorý videl vo sne.

Zo synov vyrástli dospelí muži. Jeden z nich rád pomáhal vo vinici, ten druhý sa radšej túlal po pobreží a pozoroval lode. Začal navrhovať rybárske lode a neskôr ich aj stavať. Jeho lode sa zapáčili jednému rímskemu vojenskému námornému veliteľovi. Zmienil sa o ňom v Ríme a potom sa na ostrom priplavil s ponukou, aby staval lode pre rímske loďstvo. Antónius i Blanchea ho od toho odhovárali, ale on túto ponuku napriek tomu prijal.

V Ríme si našiel aj ženu a oženil sa s ňou. Keď sa im narodila dcéra, prišli ju na ostrov ukázať rodičom. Svoju babičku, Antóniovu matku, tam však už nenašiel, lebo pred rokom zomrela. Bolo mu to trochu ľúto, lebo ju mal veľmi rád.

Antónius si všimol, že jeho syn je akýsi smutný. Ten však nič nepovedal. Ubezpečoval otca, že všetko je v poriadku a vyhováral sa, že mu je len ľúto, že sa už nestretol s babičkou. No Antónius cítil, že je v tom niečo iné. Cítil synovo sklamanie. Všimla si to i Blanchea. Keď odchádzali, akoby sa mu odtiaľ ani nechcelo.

Druhý syn sa zakrátko tiež oženil a postavil si vlastný dom. V otcovej vinici však pracoval ďalej. Potom sa vydala aj ich dcéra za miestneho rybára. Antónius a Blanchea zostali v dome sami. Láska medzi nimi bola stále rovnako silná ako pred rokmi, keď sa spolu túlali po morskom pobreží.

Jedného jesenného dňa niekto zaklopal na dvere ich domu. Bol to ich syn. Priplavil sa z Ríma, tentokrát však bez rodiny. Objal matku i otca. Pevne ich zovrel a len sťažka zadržiaval slzy.

Antónius sa ho hneď spýtal: „Čo sa stalo? A kde je tvoja žena a dcérka?“

Syn sa posadil na lavicu s kožušinou, zvesil hlavu a prehovoril: „Sú v Ríme. Ja už som to nemohol vydržať. Musel som odtiaľ odísť.“

Blanchea ho pohladila po jeho zvlnených vlasoch a spýtala sa: „Chceš tu zostať?“

Syn zdvihol hlavu a odvetil: „Rád by som.“

Potom sa otočil k otcovi. „Mal si pravdu. Nemal som do Ríma vôbec chodiť. Mal som zostať tu. Pomáhal som stavať lode pre rímske vojsko, ktoré zabíjalo a drancovalo len kvôli majetku a moci. Prahlo po ovládnutí ďalších a ďalších krajín. Bolo mi z toho zle. Chcel som to už dávno zanechať a vrátil sa na ostrov. Lenže moja žena nechcela. Nútila ma, aby som v tom pokračoval. Hovorila, že má v Ríme všetko, na čom jej záleží – rodinu, priateľov, dom. Potom sa nám narodila dcéra. Chcela, aby som pracoval ešte viac a veľa zarábal, aby sa naše dieťa malo dobre. A jedného dňa...“

Na chvíľu sa odmlčal a znovu sklonil hlavu. Potom sa zhlboka nadýchol a pokračoval:

„...jedného dňa som ju našiel v náručí iného muža. Bol to môj nadriadený. Vyhovárala sa, že to všetko robila kvôli mne. Vraj ma chceli prepustiť a ona ma zachraňovala. Neverím jej! A aj keby to bola pravda, o takú pomoc nestojím. Už sa tam nikdy nechcem vrátiť. Len za dcérkou mi bude smutno.“

Syn zostal v rodičovskom dome a začal znovu stavať a opravovať rybárske lode. Asi po dvoch rokoch priplával na ostrov nejaký muž a priviezol jeho malú dcérku. Vraj jej matku niekto otrávil. Priviezol ju, aby sa o ňu postaral on. Syn bol opäť šťastný. Vrátilo mu to radosť do života. Aj dievčatku sa na ostrove páčilo oveľa viac ako v Ríme. Svojho otca milovalo. Boli šťastní, že sú zase spolu. I Blanche a Antónius mu pomáhali s výchovou, keď mal veľa práce.

Čas plynul a všetci ho prežívali v radosti a láske.

Antónius a Blanchea zostarli. Potom nadišiel čas, keď sa aj oni museli s týmto svetom rozlúčiť. Najprv odišla Blanchea. Prechladla, dostala zápal pľúc a jej staré, zoslabnuté telo to už nevydržalo.

Antónius potom túžil už len odísť za ňou. Už nevidel žiadny zmysel, prečo by mal ešte zostávať na Zemi. A tak sa tiež stalo. O necelý rok ležal na smrteľnej posteli. Syn ho držal za ruku a lúčil sa s ním.

Antónius mu tesne pred smrťou ešte povedal: „Chcel som postaviť chrám najvyššiemu Bohu ku Cti, ale nebolo mi to umožnené. Raz sa však vrátim a postavím ho. Mám ho stále pred očami.“

Syn mu stisol ruku a riekol: „Chcel by som ti pri tom pomáhať.“

Antónius sa usmial a ešte vyslovil: „Zase cítim to krásne hrejivé svetlo.“

Jeho tvár sa stále usmievala, no jeho ruka bezvládne klesla pozdĺž tela. Antónius opustil svoje pozemské telo.

D. M.