Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty II.

 

V predchádzajúcej časti sa hovorilo o prvopočiatku vývinu duchovných zárodkov na najspodnejšej hranici prvotného Stvorenia. Priblížime vám teraz ďalšiu cestu vytrysknutých zárodkov, ktoré sa postupne zniesli ako nežné iskierky do hmloviny bytostnej úrovne, nachádzajúcej sa na vrchole neskoršieho stvorenia. Čitateľ alebo poslucháč sa musí snažiť vytvárať si obrazy, aby mohol spolu s nami správne putovať sférami, vykreslenými pomocou slov. Nie je nič platné, ak sa niekto snaží zapamätať si postupnosť jednotlivých úrovní či spomínaných výrazov a foriem. Napriek jeho najlepšej snahe zostávala by mu v rukách len prázdna schéma poznatkov bez života, z ktorých nemôže mať jeho duch, ku ktorému sa opisované obrazy prihovárajú, žiaden úžitok. Bez nich stráca zároveň občerstvenie a osviežujúce poznanie vzdialených výšin, ktoré je tým najdôležitejším pre prebudenie ducha, aby sa mohol vzchopiť na ceste Stvorením.

Snažte sa preto zostavovať si všetko opisované do obrazov, ktoré musíte naplniť tým najlepším a najkrajším, čo dokážete svojím vnútrom prebudiť k životu. Potom sa snáď aspoň niektorí čitatelia priblížia čiastočne k skutočnému životu, ktorý sa v prirodzenej vlastnej nádhere rozvíja a plynie v týchto vysoko ležiacich úrovniach Stvorenia.

Ak sa o to pokúsite tak, ako bolo vysvetlené, celkom iste teraz pred sebou vidíte opäť pás ticho plynúcej hmloviny. Ak sa ponoríte do tohto hmlovinového oparu, začne pred vaším zrakom zreteľnejšie vystupovať tunajší život, ktorý sa v tejto úrovni živo prelína a rozvíja. Práve teraz vidíme do hmloviny vniknúť jednu iskričku duchovného zárodku. Budeme teda sledovať ďalší vývoj tohto zárodku vo sfére bytostného pôsobenia. Z nadhľadu bolo vidieť, akoby iskra zapadla do bytostného oparu a čiastočne sa pred nami stratila. V skutočnosti bol však zárodok, akonáhle sa dotkol cudzorodej bytostnej látky, ktorú sme vnímali ako hmlovinový oblak, ihneď uchopený jednou z mnohých nežných bytostí, ktoré sa tu vznášajú, podobné starostlivým vílam. Tieto bytosti prenádherného ženského vzhľadu pohybujú sa hmlovinami pomocou dokonale vyvinutých krídel. V tejto úrovni patria krídla samočinne k všetkému životu, ktorý pochádza z vysokého bytostného druhu. Tento rys sa ako zákon tiahne od počiatku celým Stvorením. Všetko, čo patrí k bytostnému druhu, oddane slúžiacemu len Božej Vôli, nesie ako výraz vernej služby dokonalé krídla, hoci sú tieto bytosti vzhľadom veľmi podobné a blízke ľudskému duchovnému druhu. Ihneď ako vznášajúce sa víly uchopia zárodok, pridajú k nemu časť látky okolitého bytostného druhu. Táto látka je nesmierne jemného stupňa, napriek tomu sa však svojou cudzorodosťou javí ako vonkajší cudzí obal, prikrývajúci pôvodné duchovné jadro zárodku. Vo chvíli, keď prvý záhal priľnie k zárodku alebo, inak povedané, ovinie ho, stane sa niečo zvláštne. Hoci sa zárodok javí na prvý pohľad ešte stále ako svetielkujúci zhluk, v okamihu, keď sa ho dotkol závoj bytostného druhu, získala táto látka, ovíjajúca pôvodné jadro, ihneď formu schúleného spiaceho dieťaťa. Vyjadrené pozemskými pojmami, je to podobné, akoby živé svetielko bolo uväznené v sklovitom obale, ktorý sa na povrchu okamžite sformoval podľa predtým neviditeľného tvaru. Tento dej je prirodzený a je daný práve duchovným druhom ľudského zárodku. Všetko vo Stvorení, čo obsahuje predpoklad schopnosti vlastného seba uvedomelého života, nesie v sebe už od začiatku neviditeľný predobraz, ktorý magnetickým priťahovaním inorodých – hustejších látok nadobúda čoraz výraznejšie formy. Na určitom stupni rozžeravenia, ktorý, pochopiteľne, ešte ani zďaleka nedosahuje stupeň vedomejšieho vývoja, nesie zárodok ľudského ducha v sebe predobraz formy ľudského druhu. To je zákonitý dej, ktorý sa prejavuje na všetkých stupňoch celého Stvorenia. Počiatok každého vzniku vo Stvorení nesie v sebe predpoklad vývoja, a to až k dosiahnutiu dokonalej formy, vyvíjajúcej sa na všetkých stupňoch, ktorými postupne prechádza. Aj v Praduchovne bol tento dej základom vzniku všetkého stvoreného. Vo chvíli, keď Tvorivý Duch Božieho žiarenia prenikol za hranice dovtedy uzavretej Božskej sféry, vytvoril tým ihneď priestor Stvorenia so všetkými formami a bytosťami. V bezprostrednej blízkosti Božskej tvorivej sily vznikli všetky tieto formy a vo svojej dokonalosti sa okamžite stali plne vedomými, dokonalými, prežiarenými duchovnými formami. Čím je však všetko vzdialenejšie od Živého Zdroja Božskej Sily, tým sa formovanie a dozrievanie k dokonalosti čoraz viac spomaľuje. Avšak v rámci svojho druhu všetko už vo svojom základe nesie v sebe predpoklad, obsahujúci všetky stupne vývoja, ktoré vedú nakoniec k dokonalému sformovaniu druhu až do tých najmenších maličkostí. Podobné je to aj pri hrubohmotných zárodkoch, driemajúcich vo vajci či v lone matky. Tieto hrubohmotné zárodky tiel nesú v sebe tak isto už od prvopočiatku výslednú stavbu dospelého tela. Je pritom pochopiteľné, že v hrubohmotnom môže byť vývoj dodatočne ovplyvnený zvonku, to znamená, že telo sa môže poškodiť či dokonca zastaviť vo vývoji ešte predtým, ako dozreje k dospelosti. V duchovnej úrovni neprichádza však niečo také vôbec do úvahy. Život, tam prebývajúci, nie je zaťažený vinou a za žiadnych okolností tam nevládne sklon spôsobovať škodu a ubližovať iným tvorom tak ako na Zemi či v ostatných častiach hrubohmotného vesmíru, kde dosiaľ prebývajú temní duchovia, zaťažení vinou a prekračovaním zákonov Stvorenia ešte stále nadväzujú nové a nové vlákna k tejto vine tým, že páchajú ďalšie krivdy voči tu prebývajúcim spolublížnym.

V čiste bytostnej úrovni Stvorenia spomínané spôsobovanie krívd neprichádza do úvahy, pretože tunajší život, vďaka tomu, že je v blízkosti Svetla, pozná len činorodú tvorivosť na posilňovanie a ochraňovanie všetkého ostatného.

Tak sa môžeme opäť vrátiť k okamihu, keď látka bytostného druhu, sotva čo ovinula jadro duchovného zárodku, vzala na seba jemne vyžarujúcu, ešte len formujúcu sa podobu ľudského dieťaťa.

Víly, ktoré majú na starosti toto prvotné ovinutie duchovného zárodku, ho ihneď po tomto deji sprevádzajú ďalej a odovzdávajú ho do nových, už pripravených rúk, ktoré prenášajú zárodok opäť nižšie, do hustejšieho a vláčnejšieho prostredia bytostnej sféry. Všade vládne činorodý, usporiadane sa rozvíjajúci život, a nad všetkým – nad vodami i krajinami znie pôsobivý spev víl, prinášajúci duchovným zárodkom posilnenie na ďalšiu cestu.

Prenádherný dojímavý spev sa už toľkokrát rozozvučal v mnohých ľuďoch ako tichá ozvena, keď sa otvorili zasnenej, vzdialenej spomienke na nadpozemské sféry svojho zrodenia. Domov! Túžba po vzdialenom pokojamilovnom domove sa až s clivosťou rozlieva v duši človeka, ktorý je ešte schopný vnímať spev Svetlom preniknutých sfér bytostnej úrovne. Ešte donedávna sa medzi ľuďmi hovorilo o sférach, v ktorých prebývajú víly, spriadajúce osudy ľudí. Bytostná úroveň je naozaj takým miestom. Jemný spev víl však sám o sebe neformuje osud ďalšej cesty ľudského zárodku. Je to inak. Víly, ktoré tu prebývajú, sa svojím spevom prihovárajú duchovným zárodkom, hovoria ním o vznešených cieľoch a schopnostiach. Z času na čas si nejaký človek spomenie na to, čo sa ho silnejšie dotklo a zanechalo v ňom hlboký dojem. Zárodok, ktorý ešte nie je schopný prejavovať sa, keďže ešte aj na tomto úseku cesty v bytostnom stále drieme, dokáže však už čiastočne, podobne ako v spánku, vnímať svoje okolie. Pri vstupe zárodku do najnižšej úrovne jemnohmotnej ríše, keď dochádza k prebudeniu a zárodok sa začína vedome rozhodovať a túžiť po ochutnávaní samotného života, dochádza potom k tomu, že tie vlastnosti, ktorá sa ho dotkli najsilnejšie zo všetkých príkladných cnotstí, o ktorých spievajú víly, spôsobia, že ich ideál ho ovplyvní tak silno, že zatúži rozvinúť v prvom rade práve tieto – vílami ospievané vlastnosti.

Treba dodať, že na ceste smerom dole, do hmotnej úrovne, pribúda takýchto ovplyvnení s každou úrovňou stále viac. Ak si však niekto napriek tomu udrží ako základ svojho úsilia niektorú z cnostných vlastností, o ktorých spievajú bytostné víly, potom ho jej rozvíjanie povedie nahor k výšinám oveľa silnejšie a rýchlejšie, podobajúc sa svetlému záchrannému lanu. Mnohí, ktorí smeli uzrieť čo len časť tejto nádhernej sféry, vysvetlili si opísaný dej ako obdarúvajúci a zároveň ako nezvratné určenie na ceste osudu. Skutočnosť je však iná. Víly pristupujú svojím pôsobením ku všetkým zárodkom vždy veľmi podobne, čím ich len inšpirujú, ako putovať ďalej.

Odhliadnuc od výnimiek, ktoré sa z času na čas vyskytujú, sú všetky zárodky obdarovávané rovnakou mierou. Ostáva len na človeku samom, či schopnosti a vlastnosti ducha, rovnajúce sa spomínaným cnostiam, v sebe prebudí a privedie ich nakoniec k rozkvetu vlastného zrelého pôsobenia.

A teraz späť:

Zárodok ducha, ktorý v prvej bytostnej úrovni prijal od víl prvý záhal bytostného druhu, podobá sa svetlému bodu v hmlovine, klesajúcemu nižšie do ďalšej, ešte menej priestupnej hmlovinovej úrovne. Druhá úroveň tejto sféry bytostného je miestom, kde zárodky dostanú ďalší záhal. Tento záhal však v sebe nesie ako dar ešte niečo navyše.

Týmto darom je predobraz kvetiny, ktorá je so zárodkom úzko spojená následne aj v ríši jemnohmotnosti.

Dej sa odvíja takto:

Kým v prvej úrovni bytostného dostane duchovný zárodok závoj, ktorý mu vlastne umožňuje vstup do bytostnej úrovne, spolu s druhým závojom, ktorý dostal ako dar, prijíma ešte určité vybavenie pre nasledujúci vstup do jemnohmotnej ríše Stvorenia. Časť tohto závoja poslúži potom opatrovateľkám v jemnohmotnosti na to, aby jeho látku využili bez toho, že by nastalo oddelenie. Časť tohto závoja je vložená do pôdy v jemnohmotnej záhrade. Tento záhal, podobný semienku, vďaka starostlivému opatrovaniu potom vzklíči a nakoniec z neho vyrastie kvet, ktorý presne zodpovedá bytostnému predobrazu, ktorý bol zárodku darovaný na druhej úrovni. Všetko je presne triedené a označované. Zárodok, ktorý prechádza do jemnohmotnej úrovne, je poslaný do tej časti rozľahlej záhrady, kde klíči druh jemu prideleného kvetu. Bytosti, ktoré tu pracujú, to dokážu vždy s istotou, bez zaváhania rozlíšiť, keďže zárodok, ktorý – ako vieme – už čiastočne má podobu spiaceho dieťaťa, drží v rúčkach nevedome, ako dar, bytostnú podobu svojho kvetu.

Medzi druhou úrovňou bytostnej ríše a jemnohmotnou záhradou duší je však ešte nesmierna diaľka, ktorú treba preklenúť. Svetlé lúky dokonalej krásy lemujú v nových a nových podobách túto cestu. Bublú a zurčia tu potôčiky a studničky, pozývajúc k zastaveniu sa a osvieženiu. Mohutné, v pozemskom svete neznáme stromy skláňajú k zemi svoje previsnuté koruny, na ktorých visia nádherné jemne ružové kvety alebo sú obťažkané veľkými šťavnatými plodmi, podobnými ako broskyne. Hladiny nádherných priezračných vôd zrkadlia všetku tú krásu.

A touto úrovňou, ktorá prepája bytostnú úroveň s úrovňou z krištáľovo čistej, jemnej hmoty, putujú, za pomoci tam žijúcich a prebývajúcich tvorov, duchovné zárodky stále bližšie k hmotným svetom, hnané nevedomou túžbou po vlastnom živote.

Na tejto úrovni prechodu sa stretneme hneď s niekoľkými zvláštnosťami. O niektorých ľudia niečo vedia a vo svojich spomienkach si o nich rozprávajú príbehy a rozprávky, ktoré však, žiaľ, vyvolávajú dnes často poväčšine dojem, že to všetko je vymyslené a pochádza teda len z fantázie ľudí.

Ak však odhliadneme od nezmyselných predstáv neskutočných fantázií, tak v týchto rozprávkach a bájach nájdeme mnohé, čo viac či menej zodpovedá skutočnosti tejto úrovne prechodu medzi bytostnou sférou a sférou jemnej hmoty.

Ako prvé tu medzi vedome pomáhajúcimi bytosťami nájdeme celkom iste zvieratá. Nie však zvieratá na úrovni známej na Zemi, ale vedomé a tým aj zrelšie zvieratá, ako nachádzame v prírode. Vedomé však neznamená to isté ako vycvičené domáce zviera. Hoci tu na Zemi v tom možno dosiahnuť pomerne veľký úspech, ak má zviera potrebné predpoklady a schopnosti, je v tom podstatný rozdiel. Vedomím v úrovni bytostného sa nazýva schopnosť uvažovať a čiastočne i rozhodovať sa.

Preto tu nachádzame skutočnosť, ktorá sa obrazne javí ako spolupráca bytostí s ľudskými formami a bytosťami so zvieracími formami. I napriek počiatočnému prekvapeniu v tom každý pozorovateľ nájde ihneď harmóniu a nádhernú činorodosť v spolupráci, ktorá tu vládne.

Pozrime sa bližšie. Akonáhle víly zavinuli bytostné zárodky do látky druhého dielu bytostného, ktorá sa, mimochodom, podobá perinkám bábätiek na Zemi, vzápätí zavolali na neďaleko sa brodiace, prekrásne plameniaky s lesklými peruťami.

Jeden z vtákov, ktorý sa tu dosiaľ prechádzal, sa na zavolanie ihneď oddelí od skupinky a kráľovsky vznešenou chôdzou sa priblíži k miestam, kde vo veľkých listoch kvetov spia nachystané zavinuté zárodky, strážené bdelými strážcami. Nádherný vták s istotou a samozrejmosťou uchopí pruh látky do svojho dlhého zobáka a vznesie sa do výšky.

Zakrúži nad miestom a odlieta konkrétnym smerom. So zárodkom letia potom títo vtáci, podobajúci sa raz ohnivočerveným plameniakom, inokedy bielym volavkám, do ďalekých nížin, do miest, kde sa nachádza prvý pás jemnohmotnej úrovne.

S dôstojnou tichosťou verných služobníkov vracajú sa potom v celých kŕdľoch späť, aby, len čo si oddýchnu, znovu vzlietli na ďalšiu cestu.

Na inom mieste sú starostlivo zaopatrené zárodky potom ukladané do košíkov, upletených z prútia a veľkých listov. V okamihu, keď sú v pokojnom tienistom zákutí tôňky položené na hladinu, priplávajú sem ihneď strieborno-zlaté rybky, ktoré svojimi pohybmi vedú košík so zárodkom do prúdu, pretekajúcemu lúkami do údolia, kde sa začína prechod do jemnohmotnosti.

Existuje ešte mnoho iných spôsobov putovania duchovných zárodkov cez túto úroveň prechodu medzi bytostnou a jemnohmotnou časťou Stvorenia. V skutočnosti však všetko, čo sa tu deje, možno nazvať rozprávkovo krásnym a z pozemského hľadiska nadprirodzeným. Táto úroveň je naozaj zdrojom mnohých príbehov a bájí, ktoré sa ešte i dnes občas čítajú alebo rozprávajú medzi ľuďmi.

Pre človeka, ktorý smie do týchto svetov nahliadnuť, je smutné a bolestné, keď počuje, že mnoho z toho, čo je čerpané práve z týchto nádherných miest, ľudia z prevažnej časti odsúvajú do sveta fantázie a výmyslov. Pritom každý človek prebýval v čase svojho prebúdzania sa k životu v týchto úrovniach. Ak je človeku umožnené dozvedieť sa viac o sférach žiarivého Svetla, ktoré sú rovnako skutočné a ozajstné ako tento hmatateľný, hrubohmotný pozemský svet, malo by ho to viesť aspoň k zamysleniu sa a hlbšiemu poznaniu veľkosti Stvorenia, tohto milostiplného Stvoriteľovho Diela.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty III.

 

Jemnohmotnosť! Žiarivá úroveň prenádherných nív, zaliata mierumilovnými lúčmi Svetla. Svetla, ktoré sa zdá byť tak blízko, takmer na dosah všetkému živému, čo tu prebýva. Dokonalá nádhera krajín a stavieb tejto úrovne je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre všetkých pozemských umelcov a architektov.

V páse najvyššej úrovne tejto jemnohmotnej sféry sa rozprestierajú svetlé záhrady prebúdzajúcich sa zárodkov ducha. Zdá sa, akoby návštevník prechádzal vždy novými a novými časťami nekonečného záhradníctva. Pred jeho očami sa vynárajú nové a nové druhy kvetov, tu na Zemi celkom neznáme, či už svojimi tvarmi alebo celkovým usporiadaním.

Sú tu obrovské záhony rôznych druhov rastlín, starostlivo rozdelených podľa farieb tak, aby sa vzájomne dopĺňali a vytvárali spolu nádherný súzvuk tónov a foriem.

Kvety na týchto záhonoch nás teraz zaujímajú najviac. V kalíškoch púčikov, prepojené s nimi svetlou nitkou, driemu duchovné zárodky, dozrievajúc pritom k vedomému prebudeniu.

Čitatelia predchádzajúcej kapitoly vedia, že časť druhého záhalu z bytostného ovinutia zárodku použili tu pracujúce pestúnky na zasadenie do kyprej jemnohmotnej pôdy.

Len čo sa bytostný závoj v pôde udomácni, začne zo zeme vyrastať stonka kvetu. Rovnako ako druh kvetu určuje i v pozemských podmienkach vždy vzhľad kvetu, tak aj tu nevedomé žiarenie zárodku ľudského ducha, spojené s týmto záhalom, privádza k životu presne taký druh a formu, aký je zárodku bytostne vlastný.

Všetko je vopred presne dané. A to už od prvopočiatku, keď zárodok prenikal z duchovného do bytostného. Ako sme už uviedli, množstvo rôznych druhov a tvarov kvetov je nespočetné. Každý kvet svojím vzhľadom a farbou vždy neomylne vyjadruje svoju odlišnosť od ostatných schopnosťami a predpokladmi, ktoré sú uložené v každom zárodku. Tieto schopnosti a predpoklady sa vytvárajú práve posilňovaním praduchovných myšlienok, prenikajúcich driemajúcou zrazeninou v prvotnom Stvorení. V tej chvíli sa už odlišujú aj schopnosti a vlastnosti, ktoré sú priťahované oddeľujúcimi sa nedočkavými, aktívnymi a bytostne duchovnejšími, alebo, naopak, zdržanlivejšími duchovnými semienkami.

Všetko je dôkladne usporiadané a nachystané, aby sa na ceste zárodkov Stvorením, vždy na mieste na to určenom, naplno rozvinuli presne tie predpoklady, ktoré boli, dovtedy driemajúc, uložené hlboko v zárodkoch.

Teraz späť:

Starostlivosťou a polievaním rastú tieto nekonečné záhony kvetov rýchlo do štádia, keď púčik kvetu nakoniec dospeje k rozpuku.

Tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Súčasne s tým, ako sa z látky bytostného záhalu v spojení s úrodnosťou jemnohmotnej vrstvy vyformoval kvet, ktorý speje k zrelosti, začali jemné bytostné ruky tkať žiarivú formu telíčka duchovného zárodku.

Súčasne s týmto priesvitným bytostným predobrazom v hustejšej vrstve, vo vnútri vyvíjajúceho sa púčika, začali opäť iné zručné ruky formovať to isté telíčko aj na jemnohmotnej úrovni.

Spoločne s tým, ako postupovala táto práca na všetkých týchto úrovniach, dozrela aj samotná rastlina. Presne vo chvíli, keď sa otvorí kvet rastliny, je všetko pripravené! V tej istej chvíli, pri otvorení puku, leží v ňom zárodok, ktorý ticho vkĺzol prostredníctvom jemne bytostnej a vzápätí trochu hustejšej bytostnej schránky až do telíčka, sformovaného jemnohmotne.

Ak by sme vo chvíli prebudenia duchovného zárodku stáli v najhustejšej časti, ak vôbec možno v tejto priezračne žiarivej úrovni hovoriť o hustote, pred našimi očami by sme spolu s rozpukom kvetu zazreli zároveň zrodenie jemného, pekne sformovaného detského telíčka, v ktorého vnútri sa nachádza nášmu zraku hustotou jemnohmotnosti skrytý vlastný zárodok, duchovné jadro. Je to niečo prenádherné, tisíckrát krajšie v porovnaní s pozemským narodením dieťaťa.

Rovnako ako je pozemská matka v tej chvíli predchnutá najvrúcnejšími citmi k dieťaťu, aj pestúnky, starajúce sa o kvety v týchto jemnohmotných záhradách sú dojaté s každým novým rozkvitnutím púčika kvetu.

Akonáhle sa zárodky, zrodené do jemnohmotného sveta, prebudia k vedomiu, je im venovaná tá najväčšia starostlivosť. Tak ako v predchádzajúcich úrovniach, aj tu znie nežný spev; spanilé pestúnky sa usmievajú na obzerajúce sa duchovné deti a láskyplne sa k nim prihovárajú povzbudzujúcimi a posilňujúcimi slovami.

Len čo si zárodky oddýchnu a zotavia sa, sú opatrne vybraté z púčikov a odnesené do vzdialených záhrad. Tam sa už nenachádzajú kvety, v ktorých sa rodia zárodky k svojmu vedomiu v hmotných úrovniach, ale sú tam rozľahlé záhrady, podobné nádherným zámockým parkom. Deti sú ukladané do postieľok v nespočetnom množstve vzdušných besiedok najrozličnejších tvarov a foriem.

Nádherné, svetlom zaliate je toto miesto jemnohmotnosti, kde prebudené duchovné deti oddychujú po svojom zrodení, aby sa potom mohli vydať na svoju ďalšiu cestu hmotnými úrovňami.

Obklopené kvetmi a povznášajúcimi výjavmi krajín a stavieb ležia tu ešte po nejaký čas, kým sú celkom schopné vyvíjať sa ďalej.

Ďalší vývoj sa onedlho prejaví u všetkých detí. Táto časť záhrad je nasýtená niečím zvláštnym. Do ich miest doliehajú, hoci len slabo, no predsa vábivo, rôzne druhy zvukov a tónov.

Jeden takýto tón práve doľahol k dieťaťu, doteraz bezstarostne ležiacemu v postieľke. Výraz dieťaťa sa náhle zmenil a spokojný úsmev vzápätí vystriedalo pozorné a túžobné načúvanie. Na prvý pohľad slabý tón oslovil ticho ležiace dieťa a stále silnejšie ho priťahuje. Dieťa chvíľku ticho počúva a potom náhle, po prvýkrát, prekvapene vydá zo seba prvý zvuk.

A po chvíľke ticha znovu. Vzápätí stojí pri jeho postieľke krásna, vznešená pani, ktorá vezme dieťa do náručia a kráča s ním von zo záhrad. Upokojujúcim hlasom sa ticho prihovára dieťaťu. Medzitým zostupuje po širokých schodoch stále nižšie, až sa nakoniec zastaví pri zlatistej bráne. Tam ju už očakáva bytostný služobník, ktorého možno opísať ako neveľkého mužíčka so zvráskavenou tvárou, odrážajúcou hĺbku poznania a múdrosti.

Mužík vezme dieťa do svojej náruče a vzápätí nám zmizne z očí, strácajúc sa v jemnej hmle, ktorá sa ľahko ako opar prevaľuje vonku, hneď za bránou.

Pani ešte chvíľu postojí a pohľadom, zračiacim poznanie, díva sa do diaľky za dieťaťom, ktoré bolo práve prenesené do miest jemnohmotných úrovní, odkiaľ k nemu doľahlo prvé zavolanie na ochutnávanie.

Treba dodať, že každá zrodená jemnohmotná duša je pod žiarivou ochranou, ktorá nedovolí, aby sa v prvých okamihoch dostala na iné miesta ako sú svetlé záhrady na najvyšších stupňoch jemnohmotnej ríše. Tam prebývajúce duše začínajú potom svoje prvé rozžeravovanie a ochutnávanie vlastného života.

Prežitia duší sú na počiatku z milosti a lásky Božej vždy a za všetkých okolností krásne a oblažujúce.

Vznešené ženské a mužské bytosti z výšin Stvorenia skláňajú sa k týmto záhradám ešte detských duší a prihovárajú sa precitajúcim.

Ďalšie stupne vývoja však nenasledujú za sebou tak bezprostredne, ako prebieha pozemský vývin detského tela. Z pozemského hľadiska sú to celé tisícročia, počas ktorých len po malých krôčikoch prebieha vývoj dozrievajúcich duší v týchto úrovniach a záhradách. – Duše najskôr bezstarostne a radostne ako deti behajú po lúkach a záhradách svetlých stupňov jemnohmotnosti. Až s dlhším časovým odstupom pristupujú k týmto dozrievajúcim dušiam samostatní duchovní vodcovia, ktorí jednotlivo radia a vedú každú dozrievajúcu dušu. Čoraz viac vábené lákavými záchvevmi, blížia sa potom duše k hmotným úrovniam najhrubšieho druhu. Až tu, v úrovniach hrubej hmoty sa pre ne začína začiatok obratu, začiatok vlastného vedomého dozrievania a poznávania zákonov Stvorenia i Stvoriteľa samého.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha
 

Duchovné zárodky na začiatku cesty IV.

 

Ako sme hovorili v predchádzajúcich kapitolách, jemnohmotnú dušu, ktorá precitla k vedomiu v nádherných jemnohmotných záhradách, bezprostredne ovplyvňujú mnohé záchvevy, ktoré k nej doliehajú ako vzdialené volanie. Toto volanie sa postupne stále viac dotýka vnútorných túžob mladej duše, až kým neprebudia k životu práve tie najsilnejšie. Tým sa začína odvíjať samotné dozrievanie duše. Dušou nazývame jemnohmotný obal, ktorý žiarením svojej jemnohmotnej látky zahaľuje ešte jemnejší záhal bytostného druhu a nakoniec vo svojej podstate aj vlastné jadro čiste duchovného pôvodu.

Duchovná iskra v jemnohmotnej úrovni, v tamojších záhradách vníma pritom tento vonkajší duševný záhal rovnako skutočne, ako my tu na Zemi vnímame svoje fyzické telo. Hovoríme teda o chcení a túžbach, ktoré v sebe prechovávajú už dostatočnú silu na to, aby sa začali prejavovať v jemnohmotnosti. Musíme však vziať do úvahy, že na týchto miestach je všetko prispôsobené stavu prvotnej zrelosti duševného záhalu, teda ešte len začínajúcemu precitaniu duchovného vnútra duše. Tamojšie prežívanie mladých duší možno teda najlepšie prirovnať k prvotným túžbam dieťaťu vo veku, ktorý tu na Zemi zodpovedá približne prvému až tretiemu roku od narodenia. Výchova a starostlivosť sa dá prirovnať k detským jasliam na Zemi. Všetko je tam však mnohonásobne krajšie, predchnuté stavom úplnej pokojamilovnosti a nežnej starostlivosti, ktorú tu zaobstarávajú ženské bytosti prenádherného vzhľadu, jemných, matersky pôsobiacich rysov.

Tieto vychovávateľky – materinky opatrujú tu prebývajúce duše, ktoré sa učia poznávať prvé vnemy zo svojho okolia. Tunajšie krajiny a stavby sú rozprávkového druhu. Prenádherné, zlatistým svetlom oslnené miesta často navštevujú opatrovateľky a vychovávateľky, ktoré sprevádzajú na prechádzkach mladučké, vyvíjajúce sa, ešte detsky vyzerajúce duše. Zvieratá, tu prebývajúce, sú hravé, vždy prítulné a veľmi ochotne sa hrajú s deťmi, ktoré sa ešte len oboznamujú s jemnohmotnými svetmi. V týchto svetoch sa teda začína ich cesta, ponúkajúca prvotné skúsenosti; cesta, ktorá nakoniec vedie k dosiahnutiu úplnej zrelosti ducha. A rovnako ako je to s pozemskými deťmi, aj tu detské duše rastú a vyvíjajú sa, získavajú čoraz výraznejšie osobné rysy a vlastnosti, ktoré sú však v tomto období ešte čisté, ničím neskalené. Nie je to teda tak, ako to, žiaľ, často býva u pozemských detí, ktoré nezriedka už vo svojom detstve prejavujú vlastnosti nepekného druhu. A na rozdiel od pozemského času, čas, ktorý tu trávia prebývajúce detské duše, možno z nášho pohľadu merať na tisícročia, desaťtisíce a niekedy až státisíce rokov. Nikto tu nie je násilne pobádaný, aby sa rýchlo vzdelával a vyvíjal sa rýchlejšie, ako mu umožňujú jeho možnosti a schopnosti. Tu nevládne tlak pozemského meradla času. Niektoré duše dozrievajú prirodzene rýchlejšie a vyvinú sa teda skôr ako ich súputníci, iné, naopak, zaostávajú a v rámci svojho vývoja strávia v týchto záhradách dlhší čas ako ostatné duše. Nikto ich však preto nenapomína, ani im nevyčíta, že zaostávajú, pretože v múdrosti Božej Vôle bola dušiam už od počiatku vymeraná doba, ktorá úplne stačí na to, aby sa aj tie najostýchavejšie a najcitlivejšie duše mohli nakoniec vyvinúť na stupeň, keď aj ich zákonite zavolá prežívanie v najhrubších častiach hmotných úrovní.

Tento stupeň nastáva presne v čase, ktorý zodpovedá pozemskému stavu dieťaťa v dospievaní, teda z pozemského hľadiska medzi pubertou a adolescenciou. Duše, ktoré dosiahli zrelosť tohto stupňa, sa i vzhľadom približne podobajú mladistvému výzoru pozemských detí medzi 15 a 17 rokom života. Veľké vlohy duševnej sily sú u nich tesne pred rozkvetom. Tieto duše tiež prežívajú nečakané nutkanie a trvalé nabádanie vyraziť v ústrety novým zmenám, novému prežívaniu v hrubej hmote.

Cítia, akoby im narástli krídla odhodlania k veľkým činom. Nádherná jemnohmotnosť zdá sa im v tej chvíli doslova ako zlatá klietka, z ktorej chcú uniknúť ďalej, v ústrety dobrodružstvám.

Je jasné, že najsilnejšie toto všetko prežívajú duše, ktoré sa už od začiatku formovali do mladého mužského výzoru. Mladí hrdinovia sú úplne rozochvení od túžby po veľkom pôsobení, ktorým môžu dokázať, že sú rovnako silní, statoční, oddaní a múdri ako všetky bytosti a duchovia, ktorí sa k nim po celú dobu ich doterajšieho vývoja v jemnohmotných záhradách približovali a poúčali ich o bytí vo Stvorení.

V zákonitom vývoji ľudského ducha sa práve tunajšia hrubohmotnosť javí ako najvhodnejšia na precitanie všetkých jeho síl. Svojou blahodarnou kyprosťou, pripravená na obhospodarovanie, je ideálnym miestom pre pokračujúci vývoj ľudských duchov. Žensky sformované, jemnejšie duše sú síce zdržanlivejšie, ale nakoniec sú aj ony čoraz silnejšie priťahované neviditeľnými nitkami nutkania k rozhodnutiu priblížiť sa k vesmírom v hrubej hmote.

Týchto vesmírov či, inak povedané, hrubohmotných svetových častí je sedem. Sú to svetové obce, ktoré sú spomínané aj v Biblii. A napodiv, každá mladá duša je presne podľa zákona príťažlivosti rovnorodého druhu oslovená vždy jednou z týchto obcí. Duša je potom priťahovaná k inkarnácii na niektorú z hviezd v týchto obciach takou silou, ktorú môžeme prirovnať k ťahu vlákna, podobného gume. Toto priťahovanie je prejavom zákona rovnorodosti, ktorý tak prirodzene určuje druhové smerovanie prvej inkarnácie práve dozretej mladej duše pri vstupe do pozemského záhalu – tela. Tento druh je rozhodujúci potom tak isto pre jej celý ďalší vývoj, keďže táto duša sa svojou prvou inkarnáciou zväzuje mnohými vláknami s celou svetovou obcou, so všetkým životom, v nej prebývajúcim, čím má možnosť vo svojom ďalšom vývoji dozrievať, aby sa nakoniec smela raz navrátiť nahor, prejsť záhradami svojho jemnohmotného prebudenia, ktoré sú pre všetky duše jednotné a potom, aby stúpala hore až do svojho skutočného domova, duchovného Raja v prvotnom Stvorení.

Rozhodnutím po prvý raz sa vteliť do hrubohmotnej časti si duše zásadným spôsobom určujú svoj nasledujúci vývoj, po ukončení ktorého sa majú pozdvihnúť ako celkom seba uvedomelé, duchovne vyzreté bytosti, schopné harmonicky žiť vo svojom pravom domove, v nádhernom, žiarivom duchovnom meste zlatých ulíc, v Raji.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty  V.

 

Ako sme už v predchádzajúcej kapitole spomínali, duše, vyvíjajúce sa v svetlých jemnohmotných záhradách, ktoré vo svojom vývoji dosiahli výzor, približne zodpovedajúci výzoru 15- až 17-ročným mladíkom a dievčatám v hmotných úrovniach, sú nápadne silno pudené k ďalšiemu rozhodujúcemu kroku: k vteleniu do spomínaných hmotných častí siedmych svetových obcí.

Tento popud či neustále silnejúce nutkanie a chcenie duší vyplýva z jedného vážneho dôvodu. Duša, ktorá sa od svojho jemnohmotného zrodenia vyvíjala v záhradách starostlivých vychovávateliek – materiniek, už nemôže v tunajšom prostredí získať pre svoju zrelosť viac. Zároveň sa však nemôže vyšvihnúť ani hore k Raju, pretože jej duchovné vnútro ešte nie je na to dostatočne silné – rozžiarené a zrelé. Aj ostatné úrovne v jemnohmotnosti sú pre takúto dušu uzatvorené, pretože v milostiplnej múdrosti Stvoriteľa sú tieto úrovne vyhradené pre dozrievanie tých duší, ktoré už boli raz alebo viackrát inkarnované. Do týchto miest v jemnohmotnosti si už teda so sebou ťahajú určité vlákna, ktoré ich spájajú s pozemskými prežitiami. Zákony Stvorenia tým múdro chránia čisté, ešte nezrelé mladé duše od svetov, ktoré už v sebe nesú stopy silnejších vplyvov a sklonov duší, naplno ponorených do života v hmotných úrovniach.

Tieto mladé – doslova ešte panensky čisté duše sa zákonite cítia byť priťahované iba miestami, kde im je umožnené vkročiť. A týmito miestami sú vždy práve hrubohmotné planéty, krúžiace vo vesmíroch hrubohmotných častí svetových obcí. Pre duše, túžiace po ďalšom vedomom prežívaní, neexistuje v tomto období zrelosti nič silnejšie ako túžobné prianie vstúpiť do hmotnej schránky tela – narodiť sa do sveta hrubohmotnosti a prežívať v tunajších podmienkach nový stupeň sebavedomého života. Na počiatku vekov hrubohmotných častí boli tieto mladé duše priťahované čistým pôsobením tu vopred inkarnovaných – už zrelých duchov, ktorí sa kvôli podpornej príprave hrubohmotných tiel vedome inkarnovali zo svetlých výšin Stvorenia na planéty vo vesmíroch jednotlivých svetových častí, aby tam pomáhali pri hrubohmotnom vývoji.

Ako sme už hovorili, v tomto období je rozhodujúce, ktorá svetová časť pritiahne mladú ľudskú dušu svojím žiarením k jej prvej inkarnácii, pretože celý jej ďalší vývoj bude potom spätý s touto svetovou časťou až do obdobia určitého stupňa zrelosti. Až pri svojom vzostupe ku Svetlu smie opätovne prejsť s tichou radosťou okolo prenádherných záhrad svojho duševného detstva, v ktorých kedysi precitla k jemnohmotnému životu a v ktorej tiež určitý čas smela spoznávať nádheru bytia v milostiplnom diele Stvorenia.

Je teda veľmi dôležité, čo preváži v okamihu rozhodovania sa duše, aké žiarenie je pre ňu najviac lákavé. Aj keď sa možno zdá, že dôležitú úlohu pri tom zohráva možnosť ľubovoľného výberu, všetko je podriadené neoblomným zákonom Stvorenia. Nakoniec teda dušu pritiahne práve tá svetová časť, ktorá jej svojím charakterom najlepšie umožní vyvíjať sa tým, čo bude prežívať, až na taký stupeň zrelosti, aby mohla vystúpiť hore nad hmotné úrovne. Skutočnosť, že je sedem svetových častí, napovedá dôsledne uvažujúcemu čitateľovi, že v nich panujú určité druhové rozdiely.

Týchto sedem častí úplne dostatočne poskytuje takú rozmanitosť života, ktorá je potrebná pre prežívanie všetkých duchovných zárodkov, na ich plnohodnotný vývoj. V priebehu vývoja duše nie je možné putovať medzi týmito časťami tak, ako by si to snáď ona sama priala. V období jej života v hrubej hmotnosti alebo v období medzi životmi v hrubohmotnosti ju vždy priťahujú tie vlákna, ktoré sú s ňou spojené v osudovom koberci jej bytia. Vždy teda dochádza k putovaniu len tou jedinou konkrétnou svetovou obcou, ku ktorej bola pritiahnutá na počiatku, pri jej prvotnom rozhodovaní.

Preto keď Ježiš hovoril načúvajúcim o splatení všetkého, až do posledného haliera, myslel tým miesto, spojené s človekom zákonite vláknami, ktoré musí odložiť tam, kde boli na začiatku naviazané – teda v hrubohmotnosti alebo v jemnohmotnosti danej svetovej časti neskoršieho Stvorenia.

Teraz sa ale vráťme späť k miestu, keď sme hovorili o tom, že mladá duša, ktorá je vnútorne doslova hnaná k ďalšiemu vývoju, má výzor mladistvých dospievajúcich na Zemi vo veku 15 – 17 rokov. Je to dané tým, že tento výzor je podriadený neustále pôsobiacej zákonitosti vývoja ľudskej duchovnej iskry. Práve forma mladistvého vzhľadu zahŕňa zásadnú zmenu vyžarovania, ktorou je v období adolescenčnej zrelosti, či už hrubohmotného alebo tiež jemnohmotného duševného tela, duchovnej iskre umožnené, aby mohla silnejšie prenikať navonok. Je to rovnaké, ako keď sa v dospievajúcom mladíkovi či dievčati začne náhle ozývať silná túžba stať sa samostatným a ako samostatný sa uplatniť v okolitom svete s cieľom nájsť svoje vlastné užitočné rozvinutie síl mnohorakými možnosťami prežívania. Akonáhle mladá duša dosiahla zrelosť, ktorá svojím vzhľadom zodpovedá zasnenému mladému výzoru, túži sa rozletieť vpred, v ústrety novým, dosiaľ neznámym zážitkom.

Tento podnet a neutíchajúce nutkanie prerastú následne až do neúnosnej túžby po prežívaní v hrubej hmote, do túžby, ktorá je oným momentom, kedy sa vďaka sile tohto chcenia môže vytvoriť vlákno, spájajúce dušu s určitým miestom v hrubohmotnosti už prebývajúcich ľudí, ktorí môžu svojimi vlastnosťami ponúknuť duši najvyhovujúcejšie rovnorodé miesto na narodenie. Tým sa pre dušu začína celkom nová kapitola jej bytia. Ako sme už viackrát hovorili, onen spomínaný výzor mladého človeka je vždy zákonitou podmienkou zrelosti na to, aby sa duša mohla spojiť s hrubohmotným telom. Až tento výzor, tento stupeň zrelosti mladej duše vytvára dostatočne silné žiarenia, z ktorých môžu potom bytostní pripravovatelia tkať astrálnu a nakoniec i hrubohmotnú podobu tela, ktorú má človek ako most k prežívaniu duše v hrubohmotnosti. Ak duša ešte nie je dostatočne vyvinutá, chýba jej nutná sila na vytvorenie potrebného žiarenia pre toto premostenie.

Je potrebné dodať, že najmladšie duše, ktoré sú ako celkom malé deti, sú vždy naplnené len krásnymi prežitiami v záhradách jemnohmotnosti, a teda z prirodzenosti netúžia zatiaľ po ničom inom, ako zostať tu a hrať sa s ostatnými. Až po určitom období, ktoré môže trvať aj tisíce pozemských rokov, sa môžu spolu s poznávaním okolitého života v týchto detských dušiach vynárať otázky, týkajúce sa toho, čo sa nachádza za okolitými horizontmi. Rastú a silnejú v nich otázky typu: Kto sú všetky tie nádherné bytosti okolo mňa? Kde je ich pôvod? Zrodili sa aj ony v kalichu kvetu ako ja, ako nám rozprávajú naše láskyplné materinky, ktoré sa s nami hrajú? A čo budem robiť, keď budem taký veľký ako tí rytieri a nádherné panie, o ktorých sme počuli a ktoré nás už niekoľkokrát navštívili, pomáhajúc nám na ceste smerom dole? Kde to je „dole“?

Tieto otázky a nutkavé hľadanie odpovedí sú postupnými impulzmi k zosilneniu a dozrievaniu detskej duše, prebývajúcej v jemnohmotných záhradách. Až keď u duše nastane pokrok a spozná, či skôr začne tušiť niektoré odpovede, prebudí sa v nej túžba, ktorá je ozvenou jej vlastného duchovného vnútra. Túžobné prianie stať sa plnohodnotnou bytosťou vo Stvorení sa v duši stále viac zosilňuje. Tým sa však pre ňu začína odvíjať nová etapa jej bytia. Táto etapa vedie potom zákonite k jej prvému narodeniu sa v ľudskom tele v hrubohmotnosti.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty  VI.

 

Duša, ktorá vo svojom vývoji dosiahla takú zrelosť, že jej najväčšou túžbou je vedomá snaha o vstup do hrubohmotného sveta, si svojím chcením vždy pripravuje presne zodpovedajúce miesto na narodenie. To znamená, že prevládajúce vlastnosti alebo, lepšie povedané, ich predpoklady, sú pre toto miesto určujúce, keďže duša, ktorá sa v jemnohmotných záhradách len nedávno vyvinula z malého dieťaťa k mladistvému vzhľadu, prechováva v sebe napriek svojej horúčkovitej túžbe ešte len predpoklady svojich vlastností a z nášho pohľadu sa nám zdá panensky čistá – ako biely, takmer nepopísaný list. Svojím túžobným prianím inkarnovať sa do hrubohmotného tela vytvára si táto duša prostredníctvom predpokladov jej vlastností spojovacie vlákno, smerujúce presne k miestu, ktoré by bolo pre jej inkarnáciu najvhodnejšie. Takto si nachádza konkrétnych rodičov, žijúcich v danom prostredí hmotného sveta, ktoré je vyhovujúce pre prijatie po prvýkrát sa inkarnujúcej duše do hrubohmotnosti.

Úloha pozemských rodičov je v tomto smere nesmierne dôležitá, lebo vnútorný stav rodičov, a to predovšetkým matkin, zohráva rozhodujúcu úlohu pri nadväzovaní vláken, smerujúcich súčasne k vytvoreniu telíčka, od vývinu prvých základných buniek až ku konečnému príchodu dieťaťa na tento svet. Mladá duša smie vopred sčasti vidieť život svojich budúcich rodičov a ak je to pre ňu lákavé, môže sa tesne pred obdobím inkarnácie, ktorá nastáva zhruba v polovici tehotenstva, zdržiavať v blízkosti matky.

Inkarnáciou začína pre dušu príprava na narodenie, a to tým, že duša je uvedená bytostnými silami do stavu polobdenia – akéhosi ľahkého spánku, počas ktorého bytostné sily medzitým vytvárajú z jemných kvarkových a predkvarkových vláken záhal duše, spojený s telíčkom. Počas tohto spájania sa formuje najmä predkvarkové vyžarovanie tela, ktoré niektorí jasnovidní ľudia nazývajú éterickým alebo tiež astrálnym telom. V prípade kvarkového vyžarovania vzniká potom známy obal, zvaný aura, ktorý v sebe nesie vyžarovanie, vytvárajúce most od záchvevov duše k hrubohmotnému telu.

Tieto obaly sú veľmi dôležité, keďže sa vždy vyvíjajú o krok vpred pred samotným rastom a formovaním hrubohmotného bunkového tela dieťaťa. Možno tiež povedať, že tieto obaly duše sú jemnejšími predobrazmi fyzického tela, na základe ktorých vlastne vznikajú všetky telesné vplyvy, prejavujúce sa v hmote ako pôsobenie DNA v bunkových procesoch vyvíjajúceho sa telíčka.

Tieto spojenia vznikajú na úrovni všetkých orgánov tela a podporujú vývoj hrubohmotného telíčka dieťaťa tak, aby presne zodpovedal potrebám prežívania inkarnovanej duše. Možno povedať, že oná spomínaná prvá inkarnácia duše je vždy sprevádzaná takmer ideálnymi podmienkami, kedy je aj pozemské telo obdarené najkrajšími možnými tvarmi a formami. V nasledujúcich inkarnáciách sa to často už nedeje, pretože ďalšie formovanie býva ovplyvnené nevyhnutnou potrebou duše prežiť si niektoré vlastnosti, ktoré si ešte potrebuje zdokonaliť kvôli spoznávaniu pravého zmyslu svojho bytia v Stvorení. Pri formovaní vláken nastávajúcej inkarnácie sa nezriedka prejavujú mnohé nie celkom dobré a pekné vlastnosti, nesčíselne rozmnožené ľuďmi na Zemi.

Pri prvej inkarnácii duše je však vždy všetko nachystané tak, že podmienky na vývoj pozemského dieťaťa sú ideálne a vlastnosti duše sa môžu bez rušivých vplyvov samostatne rozvinúť až na prahu dospelosti. V tomto období duša aj cíti najsilnejšie spojenie s fyzickými vlastnosťami tela, pretože duševné ako aj hrubohmotné telo prejavuje v tomto období zhodnú zrelosť. Túžba po rozlete v hrubohmotnosti sa potom u takejto duše nedá ničím zadržať.

V dobách prvých inkarnácií na Zemi sa takto prejavovali práve duše mužského druhu, ktoré pôsobia vždy aktívnejšie. Ženské duše pôsobili, naopak, jemnejšie, nežnejšie a predovšetkým vynikali prirodzeným studom už pri najnepatrnejšom odhalení tela. To všetko bolo dané čistotou prežívania týchto duší, po prvýkrát inkarnovaných do hrubohmotného sveta.

Čistota, detskosť a najmä spanilá krása, zasnenosť, vrúcna túžba po vznešených ideáloch bola vždy sprievodným javom pri prebúdzaní sa duší, inkarnovaných v hmote po prvýkrát.

Cit, ktorý preniká k miestam v oblasti srdca, nebol ešte ničím zaťažený a svojou prirodzenou silou, nespútanosťou túžil po uplatnení. Títo mladí ľudia pôsobili teda na svoje okolie vždy ako žiariace pochodne pravej ľudskosti, naplnené čistým úsilím o vznešené ideály. Mnohé z týchto duší si dokázali udržať tieto ideály i neskôr, v ďalších inkarnáciách, kým nakoniec svojou zrelosťou nedosiahli možnosť vzostupu – späť do záhrad jemnohmotnosti, v ktorých sa kedysi dávno zrodili. Ticho a s dojímavými spomienkami prešli týmito miestami a vzniesli sa vyššie k bytostnej úrovni, v ktorej odložili ešte i svoj bytostný obal, aby sa potom ako úplne zrelé a harmonicky sa zachvievajúce duchovné bytosti mohli ocitnúť pred zlatými bránami svojho pravého domova, duchovného Raja vo Stvorení.

Ešte raz zdôraznime, že cesta cez jemnohmotné záhrady zrodenia duše, opísaná vo všetkých kapitolách, je cestou, po ktorej prešiel každý človek, žijúci dnes na Zemi, alebo v niektorej z jemnohmotných oblastí, nazývanej na Zemi záhrobím. Každý človek má za sebou rovnaký začiatok – tak isto ako jeho blížni. Nikto oň nebol ochudobnený, ukrátený. V prípade, že to tak niekto momentálne vníma, príčina toho spočíva len v ňom samom.

Cesta k Svetlu je otvorená pre každého! Touto cestou však človek musí prejsť sám! Zákony Stvorenia podmieňujú dosiahnutie Raja zrelosťou a mierumilovnosťou človeka, ktorú musí ako duchovná bytosť sám naplno rozvinúť a nechať ju v sebe rozhorieť na silný, vznešený plameň ducha. Sila duchovného plameňa, rozhorenej iskry, o ktorej sme hovorili v prvých kapitolách, je podmienkou pre vstup do duchovného domova, do Raja.

Všetko ostatné musí zostať nepredstaviteľne vzdialené od týchto miest. Nečistota, zloba, nenávisť, lenivosť, nezodpovednosť – sú vlastnosti, ktoré musí duch svojím plameňom oddeliť od seba a premeniť ich na lásku, mier, pomoc a spoluzodpovednosť, aby mohol vystúpiť nahor, k Svetlu.

A práve vedomie pravého pôvodu človeka, poznanie o jeho ceste, ktorá predchádzala stavu terajšej prítomnosti, môže snáď napomôcť všetkým, ktorí poctivo hľadajú zmysel života na Zemi i svojho bytia po odchode z nej.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty  VII

 

Prvá inkarnácia duše – duchovnej iskry do hrubohmotného sveta je kľúčovým zlomovým okamihom v jej vývoji.

Duša je náhle obklopená pre ňu úplne cudzorodým, hustejším prostredím, ktoré podlieha iným prejavom všadeprítomných zákonov Stvorenia, nazývaných dnes vedecky fyzikálne zákony hmoty. Zároveň sa pred dušou otvára úplne nová úloha – osvojenie si schopností a vlastností vyvíjajúcej sa hrubohmotnej schránky – tela, ktoré je pre akýkoľvek účinný prejav duše v hmote nevyhnutným nástrojom. S týmito vlastnosťami a schopnosťami tela sa musí duša vysporiadať v období, ktoré nazývame pozemským detstvom, a to do takej miery, aby v čase telesného dospievania, v období silného spojenia duchovného s telesným, bolo už telo pre dušu celkom ovládateľným nástrojom a tým aj pevnou oporou pre jej účinné pôsobenie v hmote.

V čase prvých inkarnácií duší na Zemi i na iných svetových telesách vo vesmíre bolo všetko múdro zariadené tak, že ešte pred samotnou inkarnáciou spomínaných mladých duší do pozemských tiel boli tieto telá zušľachtené, pozdvihnuté zo zvieracieho stupňa prostredníctvom inkarnovaných vyvinutých, zrelých - teda už plne sebauvedomelých, dokonalých duchov. Tí s radosťou, vo vernej službe Bohu, prevzali túto úlohu a v čase niekoľkých stoviek generácií zušľachtili zvierací výzor tela natoľko, aby spomínané mladé duše, túžobne očakávajúce svoj vstup do sveta hrubohmotnosti, mali možnosť plnohodnotne sa inkarnovať. Čitateľom predchádzajúcich prednášok bude tiež ľahko pochopiteľná skutočnosť, že prvými inkarnovanými mladými dušami do čerstvo zušľachtených zvieracích tiel boli duše mužského, aktívneho druhu. Pre jemnejší, pasívnejší druh ženských duší boli tieto priekopnícke podmienky v hrubohmotnosti ešte neprimerané. Chýbalo pre ne potrebné vlákno žiarenia hrubohmotného tela, ktoré by umožnilo spojenie s jemnejším žiarením čistých, ženskými vlastnosťami obdarených duší.

V období prvotných inkarnácií stáli teda vedľa seba traja obyvatelia ľudsky sa formujúceho tela. Na prvom mieste sa do prapôvodných mužských schránok vteľovali stvorení duchovia, ktorí už boli vyvinutí - zrelí a ktorí prichádzali k Zemi vedome slúžiť z oblastí Stvorenia nad Rajom. Títo svojím silným duchovným žiarením postupne urýchlene menili vzhľad pozemského tela i jeho celkového orgánového uspôsobenia tak, aby mohlo svojím žiarením čo najlepšie slúžiť ako schránka práve sa inkarnujúcim mladým dušiam mužského druhu, ktoré sa v tom období už nedočkavo tlačili, čakajúc na prvé inkarnovanie do hrubohmotných podmienok, aby sa mohli ďalej duchovne vyvíjať a nadobúdať zrelosť.

V priebehu niekoľkých storočí stvorení duchovia zmenili svojou inkarnáciou vzhľad telesnej schránky ľudoopov na ušľachtilejší, inteligentnejší. Zaviedli tiež prvé pravidlá spolužitia ľudí vo vyvíjajúcich sa spoločenstvách. Súčasne s tým sa stále častejšie inkarnovali už spomínané mužské duše, túžiace po dozrievaní v hrubohmotnosti. A súbežne s týmito mladými mužskými dušami a už vyvinutými duchmi putovalo po určitý čas v meniacich sa samičích telách ešte najvyššie bytostné zvieracieho pôvodu, ktoré svojím žiarením vytváralo zatiaľ len možnosť pre inkarnáciu mužského duchovného druhu. Pre ženský duchovný druh - teda spomínané ženské duše, musel ešte len nadísť čas vytvorenia zodpovedajúceho druhu žiarenia telesného organizmu, ktorý bol podmienený ešte väčším preduchovnením a zušľachtením. Toto ďalšie zušľachťovanie nastávalo vďaka spájaniu duchovného druhu DNA, prevratným spôsobom sa meniaceho v mužských telách, v ktorých boli inkarnovaní stvorení duchovia i prvotné mužské duše so zvieracou DNA, kolujúcou dovtedy v samičích telesných organizmoch.

Bytostne zvieracia duša bola týmto spájaním v prechodnom období spolužitia s duchovným pozdvihnutá na svoj najvyšší možný stupeň. Spočíva v tom nesmierna milosť Stvoriteľa, pretože tieto bytostne zvieracie duše sa smeli i neskôr približovať k ľuďom ako ich verní ochrancovia v jemnohmotnosti i v pozemskom svete.

V určitom období tohto vývoja a pozdvihnutia telesného organizmu potom konečne nastalo dosiahnutie takého stupňa vyžarovania telesného organizmu, že sa mohli bezprostredne inkarnovať duše ženského druhu, ktoré následne už natrvalo prevzali úlohu ženského pôsobenia vo všetkom, čo zastávali dovtedy bytostne zvieracie duše v ženských telách. Súčasne s tým nastal dôležitý spoločenský obrat vo vývoji ľudského druhu na Zemi.

Vedci tento obrat správne vypozorovali, a to v období, keď sa na Zemi vedľa človeka neandertálskeho začala vyvíjať nová vetva Homo sapiens, prevratného človeka Kromaňonského – inak zvaného človek nového typu.

Táto vetva bola rozvinutá v mnohých ďalších formách, pričom jej postupným putovaním po všetkých svetadieloch boli vytvorené rôzne rasy obyvateľov Zeme. Je teda správne, keď sa v biblii dočítame o tom, že Eva bola stvorená z Adamovho rebra, ak pritom chápeme tento popis obrazne – a to tak, že najskôr vstúpili na Zem duše mužského druhu a následne za ich spoluúčasti dodaním určitého duchovného žiarenia bolo uspôsobenie DNA natoľko výrazné, že sa zmenilo celkové zloženie krvi i všetkých systémov žliaz. Za priamej účasti tohto duchovného, nachádzajúceho sa v žiarení mužských duší, mohla teda vstúpiť na Zem i ona jemnejšia duchovná časť, ktorú nazývame žensky duchovnou.

Takto je v biblii v niekoľkých obrazoch vcelku nádherným spôsobom opísané to, čo sa presne odohrávalo v rozpätí miliónov rokov. Za spoluúčasti všetkých bytostných síl v hrubohmotnosti sa po milióny rokov vyvíjalo zvieracie telo ľudoopa až na stupeň, že sa s ním mohlo vďaka inkarnácii spojiť prvé mužsky duchovné. Potom trvalo tisíce rokov, kým toto mužsky duchovné pozdvihlo zvieracie telo k jeho ušľachtilejšiemu vzhľadu do takej miery, že sa do pozemského tela mohla nakoniec inkarnovať i žensky duchovná časť duší, čakajúcich v jemnohmotných záhradách na prvé inkarnácie.

Podobne, ako sa na Zemi všetko odohrávalo v rámci podmienok tejto planéty, prebiehal vývoj s väčšími či menšími odchýlkami i na ďalších planétach nášho vesmíru a ak to ešte viac rozšírime, tak vlastne aj v ostatných šiestich svetových obciach.

Milostiplná Božia Vôľa umožnila tak vyvíjajúcim sa duchovným zárodkom vykonať ďalší, prevratný krok v ich vývoji. Zem – hrubohmotná časť bola teda celá daná ľudskému druhu na to, aby sa na nej a zároveň i vo svetoch, ktoré k nej patria, naučil žiť, hospodáriť a spolupracovať medzi sebou i so všetkými tvormi, tu prebývajúcimi.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty VIII.

 

V okamihu inkarnácie ženských duchovných zárodkov do hrubohmotného sveta začala sa odvíjať ďalšia, celkom nová vývojová etapa ľudských duší na Zemi.

Ženský duchovný element priniesol so sebou na Zem spolu s jemnejším prejavovaním citov postupne i celkom nový rozmer vzájomných vzťahov medzi pohlaviami, ktoré predtým nemohli byť inej ako čisto pudovej povahy. Teraz však mužské duše v mužských telách mohli nachádzať dosiaľ chýbajúce vyžarovanie ženského druhu, a to priamo vo svojej blízkosti v hmotnej úrovni vedľa seba. To vyvolalo vo vývoji života opäť prevratné zmeny. Vzťahy dvoch duší – muža a ženy – spájali sa od tohto obdobia pre celú nasledujúcu pozemskú životnú cestu.

Nezriedka sa stávalo aj to, že dve duše, ktoré sa cítili byť k sebe priťahované už v období svojho duševného detstva, prežívaného v jemnohmotných záhradách, stretli sa opätovne na Zemi a pritiahnuté k sebe mocnou silou vzájomnej lásky preputovali spoločne celým životom v naplnení ideálneho vzťahu.

Nádhera týchto vzťahov prenášala sa potom ďalej na narodené deti – ďalšie inkarnované duše, ktoré tak mohli stále silnejšie prinášať odlesk citovosti duchovných úrovní do prežívania života na Zemi.

Je tiež samozrejmé, že celý spoločenský systém vtedajších prvých ľudí na Zemi sa odvíjal celkom prirodzene od vodcovstva zrelších duchov, ktorí sa z času na čas inkarnovali do spoločensky vyššie postavených rodov, takže ako pokrvní nasledovníci smeli potom v dospelosti viesť ostatných z pozície starších rodov, náčelníkov, kráľov a kňazov, vždy podľa vývojového stupňa konkrétnej časti ľudstva.

Celý vtedajší život lipol na prirodzenom nasledovaní týchto vládnucich duchov a v úzkom spojení s prírodou rozvíjal súčasne poznatky, prevzaté od bytostných síl, ktoré s umeleckou zručnosťou po miliardy rokov budovali jemnohmotné i hrubohmotné svety.

Skúsenosti vtedajších obyvateľov Zeme boli vďaka prepojeniu s bytostným svetom nesmierne veľké. Ľudia dokázali stavať obrovské stavby využívaním znalostí o fyzikálnych vlastnostiach látok, ktoré sú dnes už celkom zabudnuté. Stretávanie sa s veľkými postavami bytostných služobníkov Stvorenia bolo dostupné len pre konkrétnych vyvolených, ktorí vládli schopnosťami, dedične odovzdávanými pri narodení.

Napriek tomu, že vtedajší svet by sa zdal dnešnému človeku do určitej miery celkovo drsnejší, menej pohodlný, plynul mierumilovne a harmonicky, tak, ako potom už nikdy. Kedy teda nastala oná zmena, ktorá privodila vo svete ľudí obrat k spôsobom, ktoré prežívame v konečnom štádiu dnes aj my?

Súčasne s tým, ako ľudia dávno minulých dôb stále viac poznávali silu vznikajúcich nových myšlienok a popri tom lepšie ovládali schopnosti vlastného chápania a vyjadrovania týchto myšlienok ústne či písomne, začal sa čoraz viac zhusťovať svet myšlienkových foriem, nachádzajúcich sa v kvarkovej oblasti hmotnej úrovne. Vyjadrené sformované myšlienky začali v určitom stave zosilnenia žiť vlastným, síce nesamostatným, no napriek tomu určitým stupňom života.

Tak sa začali myšlienkové formy rozličných druhov miešať, krížiť, dopĺňať a taktiež popierať, podobne, ako to prebieha medzi najnižšími organizmami na Zemi – vírusmi a baktériami. Svet myšlienok začal potom pôsobiť aj spätne na svojich tvorcov – ľudské davy na Zemi. A rovnako ako sa rodili v ľuďoch myšlienky dobra a pomoci, stále viac rozvíjali sa medzi nimi, prirodzene, i myšlienky menej pekné, ako sú myšlienky strachu, menejcennosti, slabosti, z ktorých opäť vyrastali a ďalej sa vyvíjali myšlienky závisti, sebeckosti a nežičlivosti. Kým však tieto oživené myšlienkové formy zostávali vo svojom kvarkovom svete a ľudia si dokázali od nich držať odstup a zároveň ich svojou duševnou silou meniť k lepšiemu, pozemský svet ľudí zostával aj naďalej do určitej miery harmonický a čistý.

Avšak tento stav sa zásadne zmenil v okamihu, keď práve spolupôsobením myšlienok závisti človek po prvýkrát zabil druhého človeka. Týmto okamihom akoby sa do sveta ľudí s nebývalou silou vliala krvavá stopa závisti, sprevádzaná nenávisťou.

Osudové vlákna týchto dvoch duší sa vtedy ihneď naplnili doteraz neznámym temným vláknom ťažkej karmy, ktorá si vyžadovala v kruhu udalostí odčinenie v ďalších životoch. Myšlienkový svet akoby okamžite nasal do seba niečo zo sily citov nenávisti a zla, ktoré do tohto deja prenikli prostredníctvom vraždiacej duše. Nová forma myšlienok rozletela sa okolo Zeme. Začala ihneď napádať vnútorne slabších jedincov, ktorí si tieto myšlienky pripúšťali stále bližšie k sebe. „Prečo by som nemohol mať to, čo má ten druhý? A čo keby som si zobral to, čo vlastní a keby sa bránil, tak by som ho i zabil?“ Temná forma myšlienok čoraz viac silnela tým, že čerpala posilu od duševne slabších ľudí. Sformovala sa v temný mrak, ktorý sa čoraz hrozivejšie rozprestieral nad ľuďmi tej doby a nikdy sa už od Zeme nevzdialil, pretože je živený zlým ľudským chcením. Až z Vôle Božej bude musieť byť odstránený na vrchole Božieho súdu na Zemi.

Na Zemi sa už po desaťtisíce rokov stretáva v chcení a myslení ľudí Svetlo s temnom, ktoré taktiež vzniká z chcenia a myslenia mnohých. Karmické vlákna tiahnu sa osudmi miliárd ľudí ako nepretrhnuteľné povrazy, pútajúce nespočetné zástupy ľudí s ich blížnymi s naliehavou požiadavkou odčiniť zlo, vzniknuté z myslenia a konania, ktoré sa odohralo snáď už pred storočiami či tisícročiami.

Namiesto vzostupu kedysi takých nádherných mladých duší, ktoré sa pôvodne kvôli svojmu vývoju a pokroku inkarnovali pred dávnymi vekmi na Zemi, číha tu na ne s každou novou inkarnáciou ďalšie a ďalšie nebezpečenstvo, ktorému môžu čoraz ľahšie podľahnúť, ak sa konečne nestanú duchovne silnejšími a rozhodnejšími vo svojom úsilí vystúpiť konečne nahor k pravému duchovnému domovu – Raju.

Divoký zmätok, ktorý teda na tejto Zemi vládne, je len a len dielom ľudského ducha, ktorý vo svojej nebdelosti, svojom pochybení dal myšlienkovým formám zla príležitosť vzniknúť, a to bez akejkoľvek znalosti nebezpečnej sily týchto myšlienkových foriem. Pestovanie nepekných myšlienok tak nakoniec zdeformovalo a znetvorilo duševné telá miliárd ľudí, keďže toto zlo sa muselo ničivo prejaviť na všetkom, čo bolo pôvodne krásne v ľudskej duši, čím otvorilo mnohým cestu k nevyhnutnému zúfalému vývoju, naplnenému utrpením. Utrpením, ktoré vzniká okamžite po tom, ako sa do pôvodne čistých duševných vlastností vryje vlastnosť zla a špiny.

V milostiplnom dianí Stvorenia je však už po tisícročia zakotvený konečný medzník tohto neblahého vývoja v hrubohmotnostiach, a to stanovením dňa, ktorý je označený ako súdny deň v celom neskoršom Stvorení. Kto je čo len trochu ostražitejší pri pozorovaní súčasného života, vidí, že sa tomuto dňu približujeme už na dosah.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty IX.

 

Vo chvíli, keď sa zavŕšila pozemská cesta nejakej duše pri prvej inkarnácii, mladá duša sa následne v krátkom čase oslobodila od obalov kvarkového a predkvarkového stupňa hrubej hmoty. Nezaťažená ešte žiadnymi ťažkými putami, vystúpila nahor, do jemnohmotných úrovní Svetla, ktoré tam už boli pripravené pre všetky duše, prebývajúce v nich potom počas obdobia svojho dozrievania medzi jednotlivými pozemskými životmi. Aj keď išlo o jemnohmotné úrovne, zaliate zlatoružovým svetlom, rozlievajúcim vo vnútri duší mier a pokoj, napriek tomu všetkému sa tu duše cítili len ako na mieste prechodného pobytu. Niektoré duše sa cítili silnejšie spojené so svetom hrubej hmoty ako iné, a preto sa čoraz častejšie približovali späť k hrubohmotnej úrovni v snahe nájsť opätovne príležitosť na zrodenie do hrubej hmoty, aby mohli pokračovať v uskutočňovaní svojich prianí. Ich priania potom už samočinne pôsobili ako vlákna žiarení, ktoré im vopred pripravovali ďalšiu cestu. Časť duší potrebovala, naopak, dlhší čas na to, aby si oddýchla od prežívania vo svete hrubej hmoty, a tak sa tieto duše viac zblížili s úlohami, ktoré prirodzene vyplývali z ich pobytu v úrovniach jemnohmotnosti. Tieto duše mohli po čase sprevádzať nové, úplne mladé duše nadol k hmotným svetom a čiastočne im aj pomáhať a radiť v rôznych obdobiach života. Duše, prebývajúce v jemnohmotných svetoch, vybrali si týmto svojím rozhodnutím cestu, ktorá na rozdiel od prežívania v hrubohmotnosti zdala sa menej strhujúca a náročná, avšak od duší si vyžadovala omnoho pomalšie dozrievanie v jemnohmotných záhradách v porovnaní s dušami, ktoré viackrát za sebou prešli životnými obdobiami vo svete hrubej hmoty a dokázali pritom neuviaznuť v nespočetnom množstve lákavých zážitkov, ktoré do určitej miery ponúka práve a jedine oblasť hrubej hmoty.

Takto duše postupne naplnili všetky oblasti neskoršieho Stvorenia – tú časť Stvorenia, ktorá sa tiahne od žiarivej sféry bytostného druhu, nadväzujúc pritom na spodnú časť duchovného Stvorenia a rozprestierajúc sa nadol až k najvzdialenejšiemu stupňu úrovní hrubej hmoty. Duše teda začali svoj vývoj spoločne na spodnej časti duchovnej oblasti Stvorenia. Pritom sa však každá vyvíja samostatne, jednotlivo. Všetky sa dnes teda nachádzajú presne na tých miestach, ktoré si samy pripravili múdrym pôsobením Zákonov Stvorenia.

V tomto nepodplatiteľnom pôsobení veľkých Zákonov sa teda začal odvíjať osud každej duše podľa toho, aké impulzy vysielala sama svojím chcením, svojimi túžbami. Osud či, inak povedané, životná cesta je tak pripravená pre každú dušu presne podľa toho, čo ona sama zo seba vydáva a vkladá do živých vláken Stvorenia.

Múdre Zákony, obklopujúce všetko dianie vo Stvorení, určujú potom bezprostredne vždy ďalšiu cestu každému tvorovi, každej bytosti. Preto aj ľudské duše, vnárajúce sa do jemnohmotného a následne hrubohmotného sveta vo Stvorení, sú neodmysliteľne obklopené týmto trvalým pôsobením večných Stvoriteľových Zákonov, ktoré pre ne neodkladne nadväzujú vždy nové vlákna, prinášajúce každej duši neustále pripravenú Spravodlivosť a zároveň Lásku. Pre každú je nachystaná prísna, spravodlivá žatva všetkého, čo dovtedy zasiala, spolu s milostiplným pomáhajúcim druhom múdrej láskyplnosti, ktorá poháňa všetko vpred, v ústrety ďalšiemu vývoju, skrývajúcemu v stupni konečnej zrelosti dokonalosť a celistvosť osobnosti ľudského druhu.

Jedine táto harmonická celistvosť osobnosti ľudského ducha mu nakoniec prinesie otvorenie brány do duchovného domova, do Raja. Súčasne s tým, ako ľudský duch prechádza jednotlivými úrovňami, odkladá a vyrovnáva všetko, čo vytvoril a spôsobil na svojej ceste. Až na konci cesty sa smie, už ako celkom sformovaný a zrelý duchovný zárodok, ktorý sa svojím vzhľadom podobá najkrajšej ľudsky duchovnej forme, vzniesť nahor k svojmu východisku, vznášajúcemu sa vysoko nad hmotným Stvorením.

Každá duša, ktorá začína svoju púť v jemnohmotných záhradách, chránená nežnou starostlivosťou materiniek – bytostí, ktoré pomáhajú ľudským dušiam pri ich prvých krôčikoch v jemnohmotnosti, nesie v sebe duchovné jadro, podobné čistému listu, ktorý je ešte celkom nepopísaný a ktorý sa chveje od nedočkavosti, aby sa smel svojím citovým prežívaním zaplniť zápismi, poznačenými zlatým písmom dobrých skutkov, vykonaných vo všetkých pozemských životoch i počas období svojho pobytu v jemnohmotných záhradách.

Je to až neuveriteľné, ako ľudské duše postupne znečistili a pošpinili toto neskoršie Stvorenie, ktoré na počiatku žiarilo a skvelo sa dúhovými farbami ako vybrúsený svetlý kryštál, svojím zlým chcením a myslením, nečistými prianiami a žiadosťami, ktoré sú v porovnaní s tým, čo sa smie otvoriť v ústrety duchu v  jeho pravom domove, v Raji, malichernými ničotnosťami, pominuteľnými po svojom krátkom, dočasnom trvaní.

Je preto nepochopiteľné, že to dnes ľudské duše nie sú schopné vidieť, v čase, kedy sa Zem i úrovne kvarkového a jemnohmotného druhu v jej blízkosti stali prevažne oblasťami utrpenia, ponúkajúcimi len zážitky plné pudov a nízkosti, prežitia nehodné a nedôstojné pôvodnej výšky duchovného druhu. Ako je možné, že duše, prebývajúce na týchto miestach, nehľadajú v živote vyššie, svetlejšie hodnoty, ktoré ako jediné ponúkajú pokoj, nádej a východisko?

Je zúfalé čo i len pomyslieť na to, že to najcennejšie v človeku – duchovné vnútro – žiarivá živá iskra vznešeného pôvodu, môže byť tak ľahko zadusená nečistými vlastnosťami a prianiami bez toho, aby pritom v človeku nekričala o pomoc, nevolala po Svetle.

Ak by táto iskra v človeka len raz vzplanula duchovnou silou, musela by v jedinej chvíli spáliť všetky strusky a nánosy všetkého nečistého a prenikla by v tejto sile zvnútra navonok, prinášajúc znovuzrodenie človeka presne tak, ako o tom kedysi hovoril Ježiš, veľký Nositeľ Pravdy.

On pritom dobre vedel, aké nevyhnutné a dôležité je toto znovuzrodenie na to, aby človek, jeho duševné a duchovné vnútro, mohlo sa povzniesť nahor, vymaniť sa z vlákien, ktoré ho aj naďalej zvierajú a držia ako hustá sieť ďaleko od pravého Života, od Svetla.

 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.

 

 

Putovanie ľudského ducha

Duchovné zárodky na začiatku cesty X.

- dodatočné volanie

 

Duchovné zárodky, ktoré sa pred miliónmi rokov ticho zniesli do mäkkého hmlovinového pásu v bytostnej úrovni neskoršieho Stvorenia, sa postupne v priebehu státisícov pozemských rokov vyvinuli na mladé duše. Tieto duše sa v jemnohmotných záhradách vo svojom dozrievaní vyformovali z útleho veku spiacich novorodencov až po duše mladistvého veku dospievania. A tento vývoj trval opäť niekoľko státisícov rokov.

Potom sa duše postupne pustili smerom nadol, k svetom hrubej hmoty, kam ich priťahovala silná túžba po ďalšom dozrievaní prostredníctvom prežívania. Inkarnovali sa do tiel, ktoré boli v hmotnej úrovni múdro pripravované na spojenie s duchovným druhom človeka. Prostredníctvom mužských duší a ich vyžarovania, prenikajúceho týmito telami, povzniesol sa ľudský druh na taký stupeň, že sa do takto zušľachteného tela mohol inkarnovať potom aj jemnejší, ženský druh mladých duší. Ženský druh tiel bol uspôsobený nepochopiteľne nádherným pletivom nervstva, takže spojenie hmotného tela s duševno – duchovnou časťou ženy bolo úplne jednoduché.

Prijímanie duchovných vnemov citmi prostredníctvom ženského uspôsobenia malo sa stať podľa Zákonov Stvorenia trvalým mostom k udržiavaniu spojenia so svetlými svetmi vo Stvorení. Celé tisícročia to tak aj naozaj bolo. Duchovný svet bol prostredníctvom citových schopností žien neviditeľným spôsobom votkávaný do života obyvateľov v hrubohmotných svetoch. Žiaľ, spolu so zakalením myšlienkových svetov a nasledujúcim pošpinením vonkajšieho hmotného sveta nedobrým ľudským konaním došlo k prerušeniu tohto dôležitého citového spojenia. Pozemské ženstvo sa až príliš ľahko vzdalo tohto najcennejšieho duchovného daru na Zemi. Vymenilo ho za cenu podmanenia si mužských túžob a pudov.

Domnievalo sa, že ešte stále vládne v pozemskom svete silnými duchovnými vlastnosťami, ktoré sú pre všetko ostatné v hmotne takmer nedosiahnuteľné. Žiaľ, bola to len domnienka, pretože v skutočnosti ženstvo vymenilo ušľachtilú citovosť a čistý pôvab za bezcenné prednosti vonkajšej krásy a zmyselnosti. Je, samozrejme, veľkou obžalobou mužov, že to nespozorovali, pretože tým nakoniec nastalo celkové znehodnotenie a strhnutie duchovného zmyslu života ľudí v hrubej hmote.

Muž začal žiť pre pozemské udržanie rodu, pre získavanie pozemských výhod, pre získavanie stále vyššieho postavenia, žena potom pre túžbu vyťažiť čo najviac zo schopností muža, ktorého si viac alebo menej vedome usilovala podmaniť. Česť výnimkám, ktoré sa v histórii posledných tisícročí nedali ovplyvniť týmto duchovne zneuctievajúcim spôsobom života!

Uvedomte si: Ľudská existencia má predsa oveľa väčšiu cenu!

Duchovné úsilie predsa neznamená vzdanie sa všetkých prirodzených prežití v spoločenskom nažívaní mužov a žien. Neprimeraná askéza a odriekanie nie je cestou k duchovnému rastu. Ľudská duša potrebuje najrozmanitejšie druhy prežívania na tejto Zemi! Avšak spomínaná duchovná – citovejšia časť existencie má prenikať všetkým, čo si človek myslí a podniká. Cieľ cesty človeka je duchovného druhu! O tom zreteľne vypovedá začiatok vývoja vnútra človeka i celá jeho cesta, trvajúca milióny rokov.

Má toto všetko nakoniec vyjsť navnivoč, teraz, keď po prežitých miliardách rokov vývoja je cieľ pre mnohé duše už nablízku? Úplné oslobodenie sa od všetkého zlého, nečistého, je cestou k víťazstvu každej prebudenej duše, spoznávajúcej ešte svoj vznešený duchovný pôvod, z ktorého sa smel zákonite vyvinúť každý zárodok ľudskej duchovnej iskry.

V živote každého človeka, ktorý sa čo len na jediný okamih rozpamätá na nádherný spev víl, sprevádzajúcich ho v úrovniach bytostného druhu do starostlivosti jemnohmotných opatrovateliek, ktoré s neutíchajúcou trpezlivosťou potom čakali na to, kým sa jemnohmotná duša sformuje v kalichu kvitnúceho kvetu, musí opätovne nastať zmena hodnotového systému.

Ako sa musia na dnešného pozemského človeka pozerať opatrovateľky a vychovávateľky v jemnohmotných záhradách čerstvo zrodených duší? Čo môžu vidieť služobníci, ktorí v radostnom napĺňaní Božej Vôle láskyplne vynaložili všetok svoj um a zručnosť na to, aby vytvorili hrubohmotné svety a vesmíry ako prechodný domov pre ľudského ducha, tak veľmi túžiaceho po svojom zdokonalení? Je v človeku ešte aspoň zrnko duchovného citu, aby si dokázal uvedomiť nezmyselnosť svojho doterajšieho pôsobenia na Zemi za posledných niekoľko tisíc rokov?

Je práve pozemské ženstvo schopné pozdvihnúť sa a svojou zmenou k čistému životu vyviesť i mužskú časť a všetko potomstvo vyššie, na cestu, ktorá vedie späť nahor, k Svetlému cieľu duchovného domova?

Alebo sa má všetko, čo bolo ľudskému duchu darované pre jeho vznik a vývoj ako splnenie jeho neutíchajúcej túžby, považovať za premárnené?
 

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.
 

 

 

www.ao-institut.cz

Putovanie ľudského ducha - Duchovné zárodky na počiatku cesty XI .  ( 11 )

5/2007

 

Putovanie ľudského ducha – dodatok I.

 

V súvislosti s uverejnenými prednáškami, opisujúcimi cestu ľudského ducha hmotnými úrovňami od jeho precitnutia v úrovniach bytostného až po stupeň jeho úplnej zrelosti pred vstupom do duchovného domova, prišlo na adresu ao-inštitútu viacero príspevkov s otázkami.

 Je pochopiteľné, že vydávanie nového poznania na stránkach ao-inštitútu vnáša svojou novotou medzi ľudí potrebu vyvinutia väčšej námahy na pochopenie jednotlivých obrazov tak, aby presne zapadali do základnej, nádhernej stavby poznania, ktorá bola ľuďom daná v diele „Vo Svetle Pravdy“.

Tak to bolo na Zemi, napokon, vždy, keď sa zažité ľudské uvažovanie stretlo s Pravdou, s jej rozšírením o nové poznatky z oblastí, nachádzajúcich sa nad tunajšou hmotou. Ale bolo to tak i v mnohých oblastiach bádania pozemskej vedy. Každé nové poznanie je pre veľkú časť ľudstva vždy náročnejšie, kým ho v sebe spracuje. Z tohto dôvodu sú tiež mnohé dnešné náboženstvá kvôli svojej neschopnosti prijať poznatky vedy mimo, a naopak, mnoho vedcov nie je schopných prijať nič z poznania o svetoch, ktoré prekračujú hranicu pozemskej viditeľnosti a merateľnosti.

Stojí za to, pozastaviť sa tu nad jednou zaujímavosťou: Väčšina týchto ľudí, neschopných prijať nové poznatky, má spoločný zhodný znak. Kedykoľvek sa takíto ľudia stretnú s čímkoľvek novým, sú si absolútne istí nesprávnosťou nového, avšak nikdy nie sú schopní podať vlastné ucelené vysvetlenie, aký teda je správny súlad v danej veci tak, aby bez medzier zodpovedal účinkom prírodných zákonov.

Ak sa teda spýtate týchto ľudí na výklad ich predstáv, stretnete sa poväčšine buď s ostrým odmietnutím zachádzať do podrobností, s vyhýbavými odpoveďami, alebo – čo je aspoň trochu lepšie – s mlčaním, v ktorom sa zrkadlí skutočnosť nevedomosti. Je to veru tak. Z tohto spôsobu zmýšľania vznikla nakoniec, ako konečný plod všetkého, myšlienková forma, ktorá sa považuje za demokratickú – teda forma, ktorá v sebe nesie skrytý nárok na to, že každý človek môže byť kritikom všetkého, bez ohľadu na potrebu preukázania aspoň základného osvedčenia skutočného poznania. Takmer nikto na Zemi doteraz nedomyslel, že tento spôsob zahŕňa aj formu útočenia a vrhania kameňov zo zálohy na kohokoľvek, kto sa stane predmetom záujmu niekoho iného.

Vlastniť poznanie o niečom znamená podať druhým o danej veci ucelenú odpoveď, zahŕňajúcu v sebe nadväznosť na všetky zákonitosti Stvorenia. To ale vyžaduje ozajstné nasadenie síl pri premýšľaní a vyciťovaní. A to je, ako sa ukazuje, pre mnohých pri ich zaužívanej myšlienkovej povrchnosti niečím neprekonateľným. Avšak už blízka doba zatrasie nechápavosťou pozemského človeka, aby ho nakoniec bezohľadne a priamo oslobodila od nespočetných zaťažujúcich príveskov rozumovej strnulosti.

Teraz k otázkam, ktoré sa naliehavo týkajú pre mnohých čitateľov veľmi dôležitého obdobia vo vývoji telesnej schránky človeka na Zemi.

Kvôli lepšiemu pochopeniu budeme hovoriť v obrazoch, aby jednotlivé kroky vývoja mali pre myšlienkové pochopenie čitateľov prijateľnejší základ.

Prenesme sa teda v tejto chvíli naspäť do ďalekej minulosti tejto Zeme. Uvidíme obraz nádhernej divej krajiny, na horizonte ktorej sa tiahne pás horstva. Ak sa k nemu priblížime bližšie, nájdeme na jednom veľmi vhodnom mieste skalnatý previs, ktorý svojou šírkou vytvára akúsi prírodnú strechu. Pod týmto prírodným previsom, ktorý dobre chráni pred vetrom a dažďom, sídli skupina ľudoopov. Túto skupinu či, inak povedané, praveký kmeň, vedie veľmi zdatný a vynaliezavý vodca, ktorý sa ako jeden z mála už od svojej mladosti nebál ohňa a dokonca si ho už dávnejšie priniesol na horiacej vetve pod skalnatý previs. Odvtedy sa ostychu pred ohňom zbavila aj zvyšná časť obyvateľov, žijúcich pod previsom a začala k nemu pravidelne prinášať konáre a chrastie.

Vodca skupiny sa prejavuje ako veľmi bystrý a v porovnaní s ostatnými členmi tlupy v mnohom vynaliezavý. Stupňom svojej bystrosti a učenlivosti si tak postupne vybojoval, samozrejme aj vďaka svojej telesnej mohutnosti, vodcovstvo, ktoré mu okrem iného zabezpečuje aj prvenstvo výberu medzi opačným pohlavím. A práve teraz ho silno priťahuje jedna z mladých samíc, ktorá je vhodná nielen na materstvo, ale už dlhší čas prejavuje veľkú vynaliezavosť pri činnostiach, ktoré boli pre ňu v skupine prirodzene vyčlenené.

Po niekoľkých mesiacoch sa ukazuje, že táto mladá družka očakáva prírastok. Priebeh jej brezivosti je však úplne odlišný od priebehu tohto obdobia ostatných samíc. Od určitého obdobia sa táto mladá nastávajúca matka stáva nositeľkou zvláštneho jasu, ktorý možno v jej blízkosti vnímať čoraz viac. Niektoré z jej družiek toto neviditeľné svetlo dráždi, iné však priťahuje bližšie k nej a ony jej začínajú preukazovať skupine doteraz neznámu oddanosť a ochranu. Keď nastáva čas, keď sa má narodiť nový potomok, v celej skupine zavládne zvláštny nepokoj. Avšak očakávaný potomok stále neprichádza na svet. V čase, keď samice obvykle rodia potomkov, zachváti túto mladú, nastávajúcu matku, naopak, neznámy stav prudkej horúčky. Zdá sa, že v najbližších dňoch pravdepodobne opustí svet aj so svojím ešte nenarodeným potomkom. Avšak koniec neprichádza a stav mladej samice sa v lepších a horších vlnách predlžuje o celý mesiac. Jedného rána, keď sa skupina prebudí, zisťuje, že mladá samica v noci zmizla. Onedlho sa však objaví opäť v skupine a v náručí zviera svojho novorodenca.

Hoci to tak nikdy predtým nebývalo a rodenie mláďat bolo vždy prirodzenou súčasťou života skupiny, v tomto prípade sa všetci obyvatelia, žijúci pod skalným previsom, zhlukli okolo mladej matky. Nový maličký člen v nich vzbudzuje nebývalý záujem, najmä druhé samice sa ho chcú aspoň dotknúť. Náhle hlúčik samíc rozráža vodca a prudko siahne po dieťati, ktoré pôsobí nezvyčajne jemne a krehko v porovnaní s telesným prispôsobením ostatných. Vytrhne dieťa z náruče mladej matky a kráča s ním k východu na kraj previsu. Tam zdvihne svoje dieťa do výšky smerom k vychádzajúcemu slnku a víťazoslávne zaryčí hlasným zvukom. Potom spustí ruky a zadíva sa do očí svojho syna. Puto, ktoré v tej chvíli medzi nimi vzniká, sľubuje navždy platnú vernosť a oddanosť otca tomuto synovi. Takmer nežne ho vráti do rúk matky, ktorá sa ho chystá po prvýkrát nakŕmiť.

Až vtedy akoby všetko začalo dochádzať vodcovi, ktorý si pri svojom prežití spätne namáhavo uvedomuje, že tento rituál ešte nikdy nikto pred ním nevykonal. Jeho syn si to však oprávnene zaslúži, keďže je, ako všetci správne poznávajú, celkom iný ako oni. Jeho vnútro je prežiarené svetlým stvoreným duchom, ktorý prišiel ako jeden z prvých na Zem.

Ako malé dieťa bol tento nový člen skupiny stále v blízkosti vodcu, v blízkosti svojho otca. Napriek svojej krehkosti sa vyznačoval nesmiernou húževnatosťou a už ako dieťa si pri rôznych prácach a činnostiach pomáhal spôsobmi, ktoré zostávali pre ostatných členov v zmysle ich chápania a uvažovania nedosiahnuteľné. Tak rástol a silnel a svetlý duch stvoreného formoval telo do svojho ušľachtilejšieho výzoru; ak je vôbec možné nazvať túto schránku z nášho dnešného pohľadu ušľachtilou. V každom prípade sa jeho vonkajšia telesná schránka už sama osebe výrazne odlišovala od ostatných, a to nielen vzhľadom, ale hlavne celkovým držaním. Znenazdania bolo v jeho pohyboch čosi iné – ľudské.

Tvárovou časťou jeho hlavy prenikalo svetlo, ktoré sa okrem iného prejavovalo celkom odlišným výrazom mimických svalov. Svalstvo jeho tváre akoby s dosiaľ nevídanou pohyblivosťou menilo výrazy. Na jeho tvári sa objavovali dovtedy takmer neznáme výrazy, čím sa stávala čoraz ľudskejšou. Úsmev, sústredenie, bolesť či nadšenie – to všetko vyžarovalo z tváre dospievajúceho dieťaťa, ktoré svojimi prirodzenými prejavmi celkom uchvátilo ostatných druhov.

V niektorých z nich vyvolávala jeho blízkosť neurčitý strach či skôr obavy zo silnej spoločenskej konkurencie. Pred tými však chránila syna drsná sila ochraňujúceho otca – vodcu skupiny. No prevažná časť obyvateľov vzhliadala k dospievajúcemu mladíkovi s obdivom a často až s neskrývanou oddanosťou. Keď mladík dosiahol určitý vek, dospievajúc v muža, udiala sa v ňom prevratná zmena. Vnútorne sa odcudzil skupine svojich druhov a často celé noci zostával vonku mimo previsu, kde vo zvuku šumiacich vetrov zachytával slová a obrazy, plné nádherných farieb a svetla. Stále silnejšie a silnejšie ho to ťahalo preč, bokom od ostatných, pretože sa chcel naplno spojiť so svetmi, ktoré vnímal ako stále skutočnejšie a opravdivejšie než svet, v ktorom sa fyzicky pohyboval.

Vtedy k nemu čoraz častejšie prichádzal i jeho vodca, ktorý mu radil prostredníctvom sformovaných obrazov. Začínal čoraz lepšie chápať mnohé súvislosti. Ako rád by mal pritom na Zemi niekoho, s kým by si rozumel rovnako ako s tými, čo sa k nemu približovali v jeho snoch a videniach.

Duchovný vodca, ktorý pri ňom zostával už takmer nepretržite a ktorého smel teraz vídať dokonca i za bdelého vedomia, prikázal mu vrátiť sa opäť k skupine. Tak sa tam vrátil. Skupina ho celkom samozrejme prijala za vodcu, keďže medzitým, kým prebýval mimo nich, jeho pozemský sploditeľ zahynul v boji s divokou šelmou.

Nenastúpil na jeho miesto z vlastného chcenia, ale preto, že mu to bolo dané za úlohu. Aj keď vodil ostatných na lov a dozeral na udržovanie ohňa, sám nikdy v noci neprebýval so skupinou. Jeho videnia prichádzali čoraz častejšie a silnejšie na jednom návrší nad previsom. Neďaleko od tohto miesta postavil si preto z konárov a kôry prístrešok, v ktorom odpočíval.

Jedného rána, keď väčšiu časť predošlej noci strávil vo videniach nádherných svetov, sa prebudil a naľakane sa strhol. V prístrešku vedľa neho sedela jedna z mladých členiek skupiny a láskyplne a jemne hladkala jeho rameno. Bola to práve tá, ktorá na neho pôsobila najnežnejšie, tak krehko, ako to len bolo z jeho pohľadu možné. Preľakol sa natoľko, že vyskočil a prudko ju odstrčil nabok. Utiekol na návršie. Volal svojho vodcu a prosil ho o vysvetlenie, čo sa deje. Vodca mu vysvetlil, že prostredníctvom tejto bytosti, ktorá bola k nemu poslaná, smie prísť na Zem pomocník v jeho synovi. Vrátil sa teda do prístrešku, kde ho ešte stále čakala.

Tak ako zasľúbil jeho duchovný vodca, mladá družka sa od neho vzápätí celkom vzdialila a vrátila sa k ostatným. Po danom čase očakávania prišiel jej prostredníctvom na svet jeho syn. Pôsobil ešte svetlejšie a krehkejšie ako on sám. S radosťou a nevyslovenou modlitbou smerom hore k svetlým svetom pozdvihol ho i on k nebu a ďakoval za tohto zoslaného spoludruha a pomocníka, ktorého poznával v svojom synovi.

Z línie duchov rodili sa teda vždy za sebou v poradí prevažne len synovia, ktorí ovplyvňovali život najvyšších zvierat v skupinách bez toho, aby pri nich dosahovali úplné porozumenie. Len občas, vždy po viac ako piatich synoch, narodila sa bytosť samičieho druhu, ktorá mala spomínané vyžarovanie tela, teda preduchovnenejšie a zušľachtenejšie. Po viac ako štyridsiatich generáciách bolo telo človeka zušľachtené do takej miery, že zhruba v tomto období vtelila sa namiesto predchádzajúceho najvyššieho bytostného druhu prvá duchovne ženská bytosť.

Tento prelomový okamih nadišiel vo chvíli, keď sa telesný organizmus človeka vzhľadom podobal už celkom dnes známemu človeku Kromaňonskému. S príchodom ženského duchovného nastal prevratný rozmach mladej ľudskej spoločnosti na Zemi. Zvierací – bytostný druh sa oddelil a po zavŕšení svojej služby na Zemi celkom vymizol z povrchu planéty. Spoločenstvo ľudského ducha však postupovalo ďalej a rýchlo sa vyvíjalo vpred, v ústrety celkovému duchovnému rozmachu na Zemi. Zahaľovanie tiel sa stalo pod vplyvom ženského duchovného studu úplne samozrejmým už od prvopočiatkov vteľovania ženského duchovného druhu na Zem. Rovnako sa zmenila aj starostlivosť o deti a mnoho iného.

Navyše až v tomto období vstúpil po prvýkrát medzi mužské aktívne a ženské pasívne element citu duchovného súznenia, ktorý ľudia nazývajú láskou medzi mužom a ženou.

Tento cit prináleží jedine duchovnému druhu vo Stvorení.

Bytostný druh v porovnaní s ním pozná len pudy, ktoré sú ovládané vplyvom bytostných pomocníkov, starajúcich sa o telesné organizmy na Zemi.

V žiadnej záležitosti, teda ani v tejto etape vývoja ľudského druhu na Zemi, nie sú žiadne tajomstvá ani žiadne rozpory. Tieto rozpory či skôr nepochopenie spôsobuje vždy len strnulosť v myslení človeka.

©   2006,  VOLÁNÍ, s.r.o.